Blog

Odchádzam - a teraz už definitívne

27. července 2017 v 22:09 | Sonya
Nuž, miláškovia moji (fuj, to nám to dobre začína), rozhodla som sa. Blog.cz upadá a nič zaujímavé sa tu nedeje. Odkedy odišiel Standa, ktorý síce mal svoje muchy, ale aspoň to tu riadil, blog.cz akosi zdochol. Jedinou výhodou ostáva umiestenie v neexistujúcom Autorskom klube na titulke, inak je to tu riadne na kočku. No, a tak som učinila opätovné rozhodnutie: S blogom neseknem, hoci by sa mohlo zdať, že idem spraviť presne to, ale vraciam sa na Wordpress.com. Link sa onedlho niekde zjaví.

Mockrát ďakujem za tých 30 tisíc návštev, cením si to! Toto rozhodnutie je definitívne a nezvratné, už to tu fakt nemá cenu. Na "novom" blogu ste samozrejme vítaní, hoci s frekvenciou článkov to bude zrejme stále pokrivkávať. Zatiaľ si prezrite aspoň nový cosplay tu (link), a potom sa smelo vydajte na stránku na WP.com, budem vás očakávať!

Váš nezmar Sonya

O pokračovaní blogu

1. června 2017 v 15:42 | Sonya
Nechce sa mi. Nič. Písať články, chodiť na "spriatelené blogy" (vďakabohu kde sú časy, keď toto letelo), komentovať. Blog ma už pri živote nedrží, na to mám priateľa, okrem toho mám stále zodpovednosť, i keď už len za psa, lebo starká je ešte vždy v nemocnici.

A tak to bude zrejme tak, že sa pustím radšej do rukopisu Hraničiarka, ktorý mal dávno byť hotový, len keby sa mi chcelo, že. Na blog budem písať, zas nie že nie, len pomenej, tak, ako to je posledné... mesiace. Za návštevnosťou sa už nejak extra neženiem, možno, že sem chodí tých pár skalných a to je všetko, ale čo. Nezbláznim sa z toho.

Mám tu pár článkov v "rozpísaných", ale je dosť nepravdepodobné, že sa k nim vrátim. Neviem vlastne, o čom písať a občas mi je ľúto za časmi "dva články denne", no nedalo sa to tak ťahať donekonečna. Stále sa tu však kdesi motám dookola, nezabúdajte na mňa!

Váš nezmar Sonya

Tento blog nie je eroticky zameraný (len občas)

7. dubna 2017 v 16:23 | Sonya
Kto by sem nikdy nezavítal a predstavu o blogu si robil len podľa článkov, ktoré bývajú na titulke, mohol by nadobudnúť dojem, že som prinajmenšom bordel-mama, ktorá celé dni píše o sexe, erotike a, čo ja viem, trebárs masturbácii. Lenže to je omyl, o týchto veciach tu píšem, len keď sa nájde niečo vhodné na sparodovanie - a tiež možno vtedy, keď si pripadám sexuálne frustrovaná, čo vzhľadom k tomu, kedy som naposledy bola vo vzťahu, nebýva zas až tak často. Aby som parafrázovala svojho lekára z PL: "Vzťah v podstate ani nepotrebujete - ak vám bude chýbať sex, tak máte masturbáciu a inak máte svätý pokoj!" Možno ani sám nevedel, akú má pravdu.

Autorka tohto blogu, jednoduchšie napísané ja chodievam po vonku zásadne v krinolíne, cudne klopím oči a vôbec, ale vôbec neplánujem v catsuite nielen fotiť cosplay, ale i prísť na terapiu. No čo, psychologička sa vyjadrila, že vie, že nie som schizofrenická a nechcem ju zabiť, takže sa hádam nemá čoho báť, keby som k tomu pribrala aj pištole. Keďže som recesistický cvok, aspoň ten catsuit raz určite vezmem.

Takto nejako, na to pre istotu pončo a hor sa na terapiu!

Aby som to zhrnula: Blog aj naďalej ostáva vhodný pre deti - teda... počkať... on taký aj niekedy bol? No, proste nálepka 18+ sa mu zatiaľ vyhýba, hoci pokiaľ budem pokračovať s horeuvedenými fotografiami, možno ju veľmi rýchlo získa. Dovtedy ale môžete povoliť návštevy aj svojim neplnoletým potomkom, pretože všetci dobre vieme, že tu na blog.cz sú beztak dvadsiatnici plus pokladaní za dinosaurov, česť výnimkám. Aspoň to tak bolo za mojich mladých čias, ktoré datujem 9 rokov dozadu, keď som na blog.cz začínala. Zmenilo sa niečo odvtedy?

Váš počestný nezmar Sonya

Standa sa poponáhľal...

21. prosince 2016 v 16:09 | Sonya
Článok o tom, ako sa len chystám odísť, tu nie je ani pár hodín, a už nie som v Autorskom klube. Moje rozhodnutie je pevné a rovnako pevne verím, že čitateľov si nájdem aj na novej adrese (a tí skalní pôjdu so mnou). Je teda v pohode, že ma vyhodil, ale avizovala som len budúcu udalosť, ak mi rozumiete... tak teda? Chápete, čo som v minulom článku myslela pod "Standovými vrtochmi"?

Nie som si vedomá toho, že by v podmienkach AK bolo "bloger nesmie mať blog aj inde než tu a musí uctievať S. ako boha." Avšak keď mi napísal, že zistil, že som na blogspote, okrem neuvedenia rozhovoru by ma vyhodil z AK. Ak si spomínate, chcela som mať blogy dva, aj tu, aj tam.

Viem o niekoľkých prípadoch, keď sa bloger(ka) sťažoval(a), že ho/ju bezdôvodne vyhodil z AK. Dokonca jeden písal, že v maili, ktorý mu S. na otázku, prečo to spravil, poslal, uviedol, že ho ani prijímať nemal, vraj to bolo preto, aby mu urobil radosť.

Nejdem teraz ublížene útočiť na Standu, že je nejaký ... a ohromný ... a úplne neviem čo, ani na AK, že tam beztak sú len obyčajní ... a neschopní ... a nemajú tam ani čo hľadať. Len mi je ľúto, že očividne je to len skupina blogerov, ktorí sa páčia Standovi a tým to možno občas aj hasne.

Ako som uviedla, niekoľko článkov ešte uverejním tu, veď poznáte tie "nový rok - nová ja" kecy. Možno dokonca začnem udržiavať aj svoju facebookovú stránku, ktovie? Všetko sa uvidí.

Váš stále blogový, ale už nie autorský nezmar Sonya

Prečo onedlho opustím blog.cz

21. prosince 2016 v 13:47 | Sonya
Plánovala som to priniesť ako prekvapenie s novým (a Novým) rokom, ale napokon sa do toho púšťam teraz... a bacha, nie je to žiadna obhajoba, ospravedlnenie.

Mám teraz k dispozícii dve stránky, jednu využijem na písanie blogu, druhú ako galériu na cosplaye. Tým pádom blog.cz opustím úplne a definitívne.

Keď sa ponáram do tajov tých stránok (jedna na WordPress.com, druhá na Wix.com), musím sa smiať nad primitívnymi možnosťami blogov. Samozrejme, nachádzajú sa tu aj také, ktoré vyzerajú dosť profesionálne, zas nie že nie. Ale na webe si môžete nastaviť všetko. Ešte v tom plávam a hrabem sa tam, ale som si istá, že tento krok - odchod odtiaľto - neoľutujem.

Ako viete, chcela som prejsť na blogspot a asi by som tam i ostala, nebyť Standu, ktorý mi napísal, že rozhovor na Srdce blogu s takýmto človekom nechce. Fakticky by mi to bolo jedno, ale viem, že je niekoľko ľudí, ktorí sa na ten rozhovor tešili, tak som na nich brala ohľad. Tým sa dostávam k ďalšiemu bodu: Stránka je moja vlastná, zakúpila som si ju a nemusím byť odkázaná na nejaké Standove vrtochy.
Napokon som vcelku ale rada, že som na blogspot nešla, pretože si teraz myslím, že oveľa lepšie než blog.cz to nie je. Okej, je to zadarmo a to je pre mnohých určite smerodatné.

Dôležitá poznámka: Ani tento, ani cosplay blog neruším. Najmä preto, že veľa z obsahu nechávam len na starých blogoch, na tomto sú to rubriky O mne a Idey (presúvať tých cca 500 článkov by ma zabilo), na tom o cosplayi ponechávam všetky galérie od r. 2009 do súčasnosti. Od budúceho roku chcem cosplay dosť vylepšiť, tak asi preto.

Do konca roka sem ešte nahodím pár článkov, ale keď sem vycapím veeľké odkazy na nové stránky, tak ma tu ako autorku viac nečakajte. Iste, plánujem sa v tejto komunite pohybovať aj naďalej, navštevovať svojich obľúbencov či komentovať na iných blogoch (prípadne aj parodovať z krasna.cz, to musí byť!), ale vracať sa nebudem.

Nateraz vám toto musí stačiť, musím vám nechať čas, aby ste to strávili :)

Váš nezmar Sonya

Stále žijem, len moja Múza zdochla

18. prosince 2016 v 19:02 | Sonya
Len včera som si uvedomila, že posledný príspevok na blogu je zase raz z tých negatívnejších a ktovie, čo si z neho môže čitateľ odniesť. Teda skôr z tej týždňovej pauzy po ňom. Ospravedlňujem sa, ak som v niekom vyvolala obavy (ha-ha, lamo, opäť si moc fandíš).

Každopádne, toto bola najdlhšia odmlka na blogu a, ako informuje nadpis, tak skrátka preto, že moja Múza zdochla. Netušila som, o čom písať a netreba na to tlačiť, to by bolo poznať. A niekde v kútiku duše bol červík, ktorý mi zlomyseľne šepkal, že ma to konečne po deviatich rokoch prestalo baviť.

Lenže neprestalo.

Aby som vám trochu objasnila, čo mi vypĺňalo čas a čomu sa teraz venujem viac: je to cosplay. Na fotke vidíte vpredu staré puzdro, ktoré mi vydržalo pekných pár rokov (cca 7), vzadu nové, v TR classic štýle. To mi bude stačiť na cosplay z TR1-5, na novšie diely si musím vyrobiť iné, ktoré by tú polkilovú pištoľ, čo dostanem pod stromček (ale psst, neviem o tom!) aj udržali. Tamtá v novom puzdre je z hračkárstva, preto tomu našťastie zodpovedá aj hmotnosť.
Okrem toho som si zohnala v sekáči malú taštičku, ktorá bude slúžiť ako podklad pre ten šialený underworldovský batoh; no a celkovo mienim svoj cosplay prekopať. Čo to znamená? V prvom rade by som mala pribrať... myslím, že som zas schudla a isto to poznať, to už kostra vyzerá lepšie než ja. Málo jem, je mi to jasné, veľmi málo a ubrala som najmä v tom dvojtýždňovom rozpätí medzi terapiou, o ktorej som písala a tou, ktorá nasledovala po nej a bola posledná v tomto roku. Cítila som sa hrozne. Veď asi viete, čo som sem písala. Avšak na tom nasledovnom sedení sme si to s Martinou vyjasnili a chyba bola na jej strane, skrátka sa zle (dodala by som, že úplne nemotorne) vyjadrila. Ospravedlnila sa mi, ja jej zas píšem denník a život ide ďalej, hoci zlý pocit už asi pretrvá.

Ale späť ku cosplayu. Plánujem vylepšovať outfity, nechať si iný účes (dočerta aj s ofinou) a kúpila som si maskaru a jemný rúž, aby som nevyzerala na 15. Vraj to pomohlo. Po Novom roku chcem ísť opäť k profesionálnemu fotografovi a budem veľmi dúfať, že to nebude ďalší z tých neschopných kreténov, na ktorých som narážala. Zatiaľ si fotografi, ktorých som googlila, získali fakt moju dôveru, pretože ak aj majú funkčný web, nemajú na ňom cenník. A o čom to je, keď si potenciálny klient musí vyprosovať informácie mailom? Jednému som nedávno písala. Vraj si účtuje od 100 eur, ako mi odpovedal. Hneď som ho zavrhla.

Okrem toho po biede píšem. Naozaj po biede. Zo 101 cieľov/1001 dní mám splnených 10, ani tie filmy sa mi nechce pozerať. Nechce sa mi žiť. Ale to neznamená, že sa pôjdem hneď teraz predávkovať. Možno neskôr. (Žart. Blbý. Viem.)

Presúvam si cosplay blog a neviem, prečo to robím, ale aspoň sa môžem zasmiať na svojich prvých cosplayoch, jeden z nich máte na fotke. Vôbec sa nečudujem, že ma pred siedmimi rokmi vysmiala celá republika, ale to je život. Človek sa učí na vlastných chybách.
O necelý mesiac mi vyprší platnosť občianskeho, potom budem musieť lietať po lekároch a čaká ma jedna nepríjemnosť, ktorej sa bojím, ale to je môj biznis. Len, skrátka, mám pocit, že budem musieť pomaly dospieť. Predvčerom bolo to stretnutie spolužiakov po piatich rokoch a som rada, že som nešla - musela by som sa hanbiť sama pred sebou, keby som sa vrátila medzi také indivíduá a ešte platila aj časť na kyticu triednej. Som nekonečne rada, že som sa tej ženskej zbavila. Rovnako tak som svojho času nebola na stužkovej a za to som rada tiež.

A to je asi nateraz všetko. Žijem, nejem, ďalej chodím na terapiu a venujem sa cosplayu. Mrzí ma tá odmlka, no nedá sa fungovať vždy a stále. Som si istá, že dva články per deň sú pasé, ale pokúsim sa polepšiť.

Váš nezmar Sonya

Keby objavili tento blog

31. října 2016 v 17:29 | Sonya
Keby ho objavila moja matka... teda, ona o ňom dobre vie, nijak sa ním netajím, ale predpokladám a dúfam, že sem nechodí. Inak by ma v mihu nechala zavrieť do PL, pretože tu píšem o svojich súčasných suicidálnych myšlienkach, o večnej túžbe dorezať sa a o (seba)nenávisti. Navonok sa tvárim veselo, eutýmne a ehm-ehm normálne a ona je posledným človekom, ktorému by som povedala o svojich pravých pocitoch. Na to mám predsa psychologičku.

Keby ho objavili moji bratia, obaja informatici, v prvom rade by sa veľmi smiali nad dizajnom, v druhom rade nad možnosťami blog.cz a napokon by sa nestačili čudovať, akú to majú sestru. Našťastie sa o seba príliš nezaujímame, hoci samozrejme vedia, keď som podchvíľou v PL, že som celá dorezaná a že mi, jednoducho povedané, pekelne šibe.

Keby ho objavila moja starká, na mieste by asi skolabovala. Tiež vie, kde občas bývam a čo som zač, iba netuší napr. o mojej orientácii a nie som si istá, ako by to predýchala. Celý ten rok so Sašou som chodila "ku kamarátke".

Keby ho objavili tí, čo mi boli kamarátmi, čo sa možno aj stalo, to netuším, celkom by ma to potešilo. Zistili by, že o nich viac nestojím, čo by im bolo asi jedno, ale možno aspoň tým, čo sa tvárili ako tí "naj", by to bolo ľúto. A keďže som zlá mrcha, želám im, aby sa na nich presne tak isto vybodli ich súčasní priatelia.

Keby ho objavila psychologička, čo sa aj stalo, zo tri razy som jej písala do denníka link, nepáčilo by sa jej, že o niektorých veciach sa s ňou nebavím... ale plánujem. Napr. povedať jej, že jej slová o tom, že by som jej chýbala, sú obyčajný bullshit. Neverím im. Neklame, to isto nie, ale myslím, že si neuvedomuje, ako na ňu vplývam. Zle, na všetkých zle.

Keby ho objavili moji nepriatelia, či aspoň ten jeden, ktorému želám siahodlhé bolestivé umieranie, s radosťou by som mu ukázala prostredník a srdečne ignorovala. Je mi jasné, že naň môže natrafiť ktokoľvek, ale radšej blog, než sa strachovať zas o to, čo by o mne povedali ľudia. Bez blogu by som bola x-tý raz v PL. A čo by o mne povedali potom?

Keby ho objavil Erik, to by ma trochu trápilo. Písala som tu o ňom často, ale, koniec koncov, city som mu vyznala, neopätoval a tým to hasne. Nech sa má pekne a šťastne na mňa zabúda.

Keby ho objavila bývalka, ľutovala by som len to, že som tu o nej nepísala negatívnejšie. Neznášam ju a hrozne ma mrzí, že som sa dala na jar 2012 obalamutiť. Nemalo sa to stať. Ale stalo a nechcem viac cítiť sebaľútosť. Hádam som sa aspoň poučila.

Keby ho objavil personál z nemenovaného cvokhausu, pričom link som im na NPK poskytla, takže sa to asi stalo, potešilo by ma to, lebo by si o sebe prečítali, aké nekonečné (napíš to slušne)... proste nekonečné len sú. Bola som ochotná povedať im to, občas si servítku pred ústa vôbec nedávam, ale to si asi povedali, že "ále, tá je zase raz psychotická, napokon, aká iná by aj bola, keď ju tu držíme, no a vôbec nevie, čo hovorí." Viem, sakra dobre viem. Takže keď im poviem, že v oblasti diabetu sú niečo, čo sa slušne povedať nedá, myslím to vážne. Ale nech ma pokojne za psychotickú majú. Obe strany vedia, že v skutočnosti mám pravdu.

Keby ho objavil niekto, kto by ho videl prvý raz, zapáčil by sa mu a stal by sa pravidelným followerom, dočkal by sa v budúcnosti svätyne v našej záhrade. A mala by som ho rada. A tiež by bol jedným z tých, kvôli ktorým si hovorím, že to tu zabalím zas na ďalší a ďalší a ... deň. Zatiaľ to funguje.

Váš nezmar Sonya

500 článkov

24. října 2016 v 10:45 | Sonya
Vychutnaj si tento článok, ktorý je 500. na tomto blogu! Aby sme si spravili menšiu rekapituláciu:

Počas prvého roku existencie, osláveného 16.10., blog privítal 20 tisíc návštev a zaťažila som ho práve päťsto článkami. Dátumy sa neprekrývajú, ale inak to sedí.

Aaa, neviem, čo by som dodala. Už som dávnejšie oslavovala 388. článok, tam som sa vykecala. Toto je len pripomienka, malý míľnik... bože, fakt malý, väčšina blogov zrejme neobsiahne tento počet za celú svoju existenciu, pokiaľ len bloger(ka) nie je naozaj do svojho hobby zažratý/á a nevedie si blog desať rokov. Ehm.

Každopádne dúfam, že sa sem budete aj naďalej radi/y vracať a zamyslíte/pobavíte/zhrozíte sa nad zdravými výplodmi môjho chorého mozgu. (To, že sú zdravé, som si práve vymyslela.)

I love you all!

Váš obsedantno-kompulzívny nezmar Sonya

OCD

23. října 2016 v 18:20 | Sonya
OCD - obsedantno-kompulzívna porucha je charakteristická obsesiami alebo kompulziami. Jednoduché, že. Teraz, keď je vám všetko jasné, sa vrhnime na článok.

Je zaradený v rubrike "blog", pretože moja OCD sa týka práve jeho. Čokoľvek robím, myslím pri tom, o čom budem najbližšie písať. Keď moja činnosť vykazuje znaky zaujímavosti a príťažlivosti pre čitateľa, na článok mám zarobené. Platí to aj v opačnom prípade - keď robím niečo nepodstatné, v mysli si to pretransformujem tak, aby to vyzeralo aspoň trochu zaujímavo a dalo sa o tom písať.

Keď mi nenapadne vôbec nič, zriedkavo proste v ten deň článok nenapíšem, potom sa ale začnem cítiť dyskomfortne až úzkostne, som podráždená a nad blogovým Otesánkom, ako ho prezývam, uvažujem ešte zúrivejšie. Keď si následne kvótu 1-2 články/deň splním, upokojím sa a navracia sa mi aká-taká psychická pohoda. Tá zvyčajne pretrváva do večera, ktorý je bez ohľadu na všetky blogy sveta krutý.

Keď sa prihlásia myšlienky jedna cez druhú, je podstatné selektovať ich. Niečo v štýle: písala som už o tomto? Hej, ale iba tri razy a týmito slovami ešte nie! Takže daná téma je zaradená do priečinku: "Čaká na spracovanie." Ďalším priečinkom je "Pripravené na publikáciu", pričom články z tejto sekcie nebývajú dlhé, zato je v nich obdsiahnuté všetko, čo som vám chcela v ten-ktorý deň povedať. To je vlastne väčšina článkov. No a poslednou možnosťou sú "Rozpísané" a "Zavrhnuté", pričom tieto dve oblasti sa často prekrývajú. Momentálne mám tu v administrácii cca 10 rozpísaných, ktoré ale s najväčšou pravdepodobnosťou nikdy neuvidia svetlo internetu. Jeden pojednáva o samovražde, ďalší o chytaní sliepky na ulici, iný trebárs o mojom večnom alibizme.

Obrázky, ako ste si všimli, pridávam skôr výnimočne a takmer všetky na blogu sú mojou tvorbou. Má byť predsa autorský, non? Občas vyfotím vyslovene hlúposť, ktorá sa ale náhodne hodí k téme článku, napr. pri jednom o splittingu sa vyníma šachovnica. Hádam nemusím vysvetľovať.

Chcela som študovať žurnalistiku (a egyptológiu a históriu a psychológiu a tých odborov bolo viac) a všímať si svet okolo seba. Aj bez štúdia napokon píšem, hoci mi za to ešte stále neplatia (sakra!). Snažím sa uvedomovať si, čo sa práve deje - napokon, po dobu dvoch rokov sa ma to každý týždeň pýtal expsychológ a nikdy som nebola schopná dať mu uspokojivú odpoveď. Snažím sa nájsť vtip a odľahčenie aj vo vážnych témach, snažím sa písať pravidelne (vraj sa mi to darí) a snažím sa prežiť. A to je možno to najpodstatnejšie.

Váš nezmar Sonya

9 rokov na Blog.cz!

20. října 2016 v 18:05 | Sonya
Môj historicky prvý článok na Blog.cz je ešte stále možné zhliadnuť, tak pokiaľ máte chuť zdesiť sa, kliknite sem. Čo by som k tomu dodala... asi len toľko, že začiatky sú vždy ťažké. A vôbec, bola som naivná pätnástka! Ospravedlňuje ma to? Nie.

Za celú tú dobu som spoznala skvelých ľudí, našla si kopu zaujímavých blogov na čítanie, s niekoľkými blogermi sa aj stretla. Zažila som tu výsmech i obdiv, blogy mi pomáhali držať sa ďalej od nemocníc (najprv diabetológia, teraz už psychiatria) a konkrétne tento ma doslova a do písmena udržiava pri živote. Podobne ako inzulín, uuurčite je to porovnateľné.

Založila som tri aktívne blogy:
Priznávam, že som mala aj zajačie úmysly, pretože ma desí, že by môj blog zo dňa na deň zanikol/bol zrušený, napokon som si ale povedala, že deväť rokov je dlhá doba a v podstate som po celú dobu bola s Blog.cz spokojná. Zmena administrácie na súčasnú podobu síce nikoho nepotešila, ale človek si zvykne na všetko. Okrem toho, ak si správne spomínam, kedysi nebolo k dispozícii napr. voliteľné menu alebo som sama niektoré princípy tvorby blogu nepochopila (čo zaiste pretrváva) a blogy vyzerali dosť pofidérne. Aspoň tie, ktoré som navštevovala, čo zvyčajne boli výtvory podobne mladých kočiek, ako som bola i ja. Blog.cz nám dal krásnu možnosť vyjadriť sa na internete, písať o tom, čo nám práve napadlo a tešiť sa z "vlastnej stránky".

K blogovaniu ma priviedla dievčina, ktorej prezývka už niečo povie len málokomu a to ma príšerne mrzí. Mám na mysli Arakangu a spolu s ňou to boli i F!L a Pink-Sun, Pablo či stále aktívne LaraHCroft a Charlie. V súčasnosti je už blogová scéna obmenená, stále sa tu však dajú nájsť virtuálni priatelia. Listinu obľúbených blogov nájdete vedľa v menu.

Zdieľala som tu svoju TR vášeň, prozaickú i poetickú tvorbu, cosplaye a, ako sa na internetový denníček patrí, hromadu myšlienok, názorov a príbehov zo života. Ten bol prvé (necelé) tri roky blogovania okej, potom sa to postupne zvrhávalo do čoraz pochmúrnejších rovín, až som skončila pri stories z cvokhausu a upozorneniach, aby ste si neubližovali, je to blbosť. Právo na tom mám len ja, pretože na mne nezáleží.

Týmto sa chcem poďakovať
(svojej rodine, neexistujúcim deťom a hromade zvieratiek)
celkovo blog-u.cz, mnohým blogerom a blogerkám, ktorí stoja zato, a každému návštevníkovi, ktorý kedy zavítal najmä na tento blog (počuješ, Jožo z Očovej? Ďakujem ti!). Pomáhate mi ísť vpred.

Váš dojatý nezmar Sonya
 
 

Reklama