Profil II

10. března 2016 v 18:33 | Sonya |  O mne
Tento profil by mal nahrádzať ten pôvodný, ktorý však ostane na blogu uvedený. Niečo trochu podrobnejšie, hoci, pokiaľ sem chodíte dlhšie, máte toho o mne naštudovaného dosť. Taký normálny cvok.

Narodila som sa v roku 1992 do lekársko-spisovateľskej rodiny: obaja moji starí rodičia sú lekári, moji rodičia píšu. Nad kariérou doktorky som neuvažovala - hoci som v štyroch rokoch ochorela na cukrovku -, avšak od základnej školy píšem (publikovala som zatiaľ len v školskom časopise, ale raz tú knihu vydám, sľubujem).

V detstve a puberte som mávala kopu záujmov. Či už to bol staroveký Egypt a Rím; športy: plávanie, volejbal, stolný tenis; tanečná skupina či šach, do všetkého som sa vrhala s vervou. Nie je samoľúbym chválením, keď poviem, že som bývala hodne inteligentná.

(Pardon za čechizmy v texte.)

Mám troch starších bratov a momentálne i päť mačiek; jeden z tej prvej skupiny sa už našťastie odsťahoval. Okrem týchto zvierat sme mávali i andulky, morča, králika či psy. A vždy som chcela ťavu.

Úplne normálne som fungovala do šestnástich, teda pokiaľ sa za normálne fungovanie dá pokladať maniakálne drvenie hry Tomb Raider. V tomto veku som sa však z toho scvokla úplne, založila blog o Lare a inom, začala s cosplayom... a o rok neskôr nastala prvá významnejšia nepríjemnosť, stretnutie s idiociou ľudí. Na jednu stranu to posilnilo, na druhú zranilo, ale som hrdá, že môžem povedať, že konkrétne pri tomto prevažuje prvá možnosť.

Vďaka cosplayu som narazila na prvú lásku. Dovtedy som vzťahy extra neriešila, no tu som sa zbláznila už načisto a zamilovala sa tak, že to hraničilo so zdravým rozumom... o ktorý som vďaka tomu i prišla. Keď ma poslal k čertu, psychika sa mi rozsypala už úplne a vďaka sebapoškodzovaniu som sa ocitla u psychológa. Nie tak úplne zlý krok, nutno povedať.

Akonáhle som po úmysle skočiť z okna (len úmysel!) vstúpila do ordinácie prvej psychiatričky, po pohľade na moje ruky mi určila diagnózu: hraničná - emocionálne nestabilná - porucha osobnosti a depresie. Niekedy si myslím, že mi to povedať vôbec nemala, pretože som sa občas správala ako učebnicový príklad HPO-čky.

Spolupráca so psychológom skončila v roku 2012, teda po dvoch rokoch. Priamo na terapii ma chytil "zombie stav" (disociatívny stupor) a dostala som sa na prvú hospitalizáciu do Pezinka. Keďže som však bola ako bipolárka v hypománii, ten pobyt som si dosť užila. A našla som tam lásku!

Jej ukončenie ma nalomilo zas, tak som sa preventívne odporúčala opäť do PL (psychiatrickej liečebne - áno, viem, že správne je nemocnica, ale tamto znie tak... hororovejšie?). Tým sa začali moje početné hospitalizácie a skončili všetky prospešné vzťahy.

Medzi týmto všetkým som úspešne vyštudovala gymnázium a dostala sa na dve vysoké a dva odbory, z ktorých napokon zvíťazila história. Teraz si však priznávam, že to bol omyl. Absolútne jediné, čo ma tam bavilo, bola latinčina, inak som sa všetko učila s nechuťou. Tak to teda i dopadlo - a tiež kvôli ďalším hospitalizáciám - a po dvoch rokoch ma vyrazili. Nu což...

Ďalší vzťah ma ničil a ničil tak, že som si takmer fatálnym predávkovaním poškodila mozog a neskorším posedávaním na koľajniciach a čakaním na vlak vyslúžila záznam do... do? (Kam sa značia priestupky?) Po tom prvom pokuse ma čakali tri mesiace v PL, po tom druhom bláznivom výčine dva na neuropsychiatrii. Išlo v poradí o cca 10. pobyt.

Medzitým som sa trávila všetkým možným, chcela si podrezať žily, skočiť pod vlak i drožku, lenže pud sebazáchovy a neschopnosť ani sa len zabiť (!) ma vždy a vždy zachránili. Preto tu teraz môžem sedieť pri vrniacej mačke a písať vám tento článok na blog, na ktorý som hrdá.

Moje detstvo sa nieslo v pokoji, puberta v (takmer) typických protivných črtách podčiarknutých HPO-čkou, no až dospelosť, týchto šesť ťažkých rokov preveruje, ako som schopná prežiť. Zatiaľ žijem, a tak plánujem do budúcnosti, od ďalších cosplayov a dohrania každého dielu TR, cez napísanie knihy, až po metódy, ktoré mi pomôžu prežiť i naďalej.

A nesmiem zabudnúť spomenúť i moju úžasnú psychologičku, ku ktorej chodím štvrtým rokom. Pomáha mi tak moc, že i jej by som mala postaviť na záhrade svätyňu. Hneď vedľa tej pre Laru.

Váš nezmar Sonya
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama