Zabúdam...

5. listopadu 2015 v 20:02 | Sonya |  O mne
Na prelome januára a februára 2014 som takmer prišla vlastnou rukou o život, keď som sa predávkovala abnormálnym množstvom liekov. Nepoviem akých, samozrejme. Od chvíle, ako som pohltala tabletky a napísala do anglickej FB skupiny rozlúčku, až po prebudenie na internom, priviazaná k posteli, si z tých troch dní nepamätám ani chlp.

Môžem byť vraj rada, že mi na CT-čku nezistili opuch mozgu, to by už bola iná sranda. Primár údajne mojej matke povedal, že budem mať doživotné následky - nevie síce, aké presne, no je to isté. A žiaľ, mal pravdu.

Tie tri dni na ARO ma síce udržiavali v umelom spánku, aby sa mi mozog nepoškodil ešte viac, no určite poškodený je. Dosť významne mi kleslo IQ. V minulosti mi síce IQ testy nerobili, no naposledy v PL áno a hanbím sa priznať, aká je hodnota. Vždy som si o sebe myslela, že som idiot, no keď si spätne premietam, aká som bývala, rozhodne som bola inteligentná. Iste, inteligenčný kvocient sa dá o niečo i navýšiť, no staré dobré časy sa nevrátia.

Nenávidím sa za to, že som to spravila, no od tej doby som sa pokúšala predávkovať niekoľkokrát zas, a tak sa moje problémy iba prehlbujú.

Tým najokatejším je to, že zabúdam. Strašne. Je to asi také niečo, akoby som bola po elektrošokoch. Mám kamarátky, čo to absolvovali i pravidelne a sú na tom podobne. ECT však má byť nápomocná - napokon, pár ráz som si ju pýtala, no kým sa všetko vybavilo, prešmykla som sa do hypománie -, toto predávkovanie bolo katastrofálne. This overdosing was disastrous...

I hneď po prebudení na internom som si vedela vybaviť rôzne čísla, mobily, PINy a táto pamäť na čísla mi aj ostala. No nedokážem sa sústrediť (ďalší dôsledok) a moju psychologičku to musí hrozne iritovať, keď prídem zo sedenia na sedenie s tým, že si ako-tak pamätám, o čom sme sa bavili, no čože ste to chceli, aby som po ňom spravila? A ako som sa mala medzi sedeniami? Nuž... nespomínam si.
Ešteže má k dispozícii denník.

Spolu so zabúdaním prišla i spomínaná neschopnosť sústredenia. No ani za boha. I preto viem, že návrat na vysokú školu by bol už nemožný, hoci o ňom snívam. Ešte na strednej som nemala s učením najmenšie problémy, i keď známky boli všelijaké, no to bolo preto, že sa mi dosť nechcelo, plus som bývala i v hlbokej depresii, a gratulujem si, že som vôbec zmaturovala, tak mi bývalo zle. Vysoká ma už totálne odrovnala.

Môžem byť rada, že mi ostala slušná slovná zásoba a stále dokážem písať. Síce mi nikdy nič nevyjde, ale pre potešenie je tu aspoň tento blog a rukopis, do ktorého si teraz s rozhodne menším entuziazmom škriabem.

Sú ešte nejaké významnejšie následky predávkovania?

Nespomínam si...
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Tuto Tuto | 5. listopadu 2015 v 21:54 | Reagovat

Veľmi by som Ti doporúčal knihu Joni, ktorú napísala Joni Eareckson. Je to o boji dievčaťa, ktoré zostalo po nehode ochrnuté od hlavy a pliec smerom nadol. Je to tak mierne aj náboženské čítanie, ale na motiváciu výborné. Možno sa nájde niekde v antikvariáte, alebo v knižnici.

Je mi veľmi ľúto, čo sa Ti stalo s tou pameťou. Fandím Ti a myslím na Teba. Chcem Ťa však pochváliť za blog, dobre píšeš, je príjemné Ťa čítať. Dúfam, že sa tu objaví viac veselších príspevkov. Tuto

2 Sonya Sonya | E-mail | 6. listopadu 2015 v 8:17 | Reagovat

Vďaka za tip! V poslednom čase čítam akosi pomenej (vlastne skoro vôbec), a to som kedysi knihy takmer doslova "žrala". Ale tak zapíšem si do "must-read" :)
A ďakujem Ti i za druhý odstavec, vieš hodne potešiť ;) Drž sa!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama