Nedokážem pozerať do očí

4. listopadu 2015 v 13:40 | Sonya |  O mne
Proste ani za svet. Kamarátom a rodine áno, to je bez problémov - ešte aby nebolo! Ale cudzím proste nie. A to sa týka i psychológov, ktorých poznám dva či tri roky. Musí byť asi trochu vtipné a dosť trápne, keď na sedení blúdim pohľadom úplne všade a priamo na psychologičku pozerám len vtedy, keď rozpráva ona. Vtedy sa to dá, no akonáhle začnem ja, tak sklopím oči a vykoktávam sa aj pol hodinu - pomáha mi síce vyjadrovať sa, drahá Martina, ale moja rétorika je proste niečo hrozné. Už nie tak písomný prejav! A i tak to nikto neocení. No ale o tom som už písala.

Premýšľam o tom, že by bolo asi dosť neprofesionálne, keby to bolo opačne. Predpokladám, že na mňa väčšinu času pozerá, i keď nie vždy, to si všímam len vtedy, keď rozpráva ona. Zvyčajne však ide o situácie, keď sa "vykoktáva" ona, t.j. keď mi vysvetľuje niečo zložitejšie. Hrozne sa mi páči, ako sa na konci reči alebo i pomedzi pýta: "Stíhame sa, Sonya?" Veľmi prekvapivo takmer vždy áno, som schopná pochopiť ju, i keď zabúdam (no to je na iný článok). Možno moje poškodenie IQ megapredávkovaním sa liekmi nebolo až také príšerné (*veľmi dúfa*), verím tomu i preto, že hru Lara Croft GO - odporúčam!! - som prešla za 3/4 dňa.

Nemám naštudované, čo neschopnosť upriamiť pohľad do očí iného znamená, pravdepodobne to bude niečo s (ne)úprimnosťou a strachom, alebo takým niečím. Podobne ako každochvíľkové odvracanie pohľadu doľava nahor pri reči vraj znamená, že človek klame. Neviem. Mám vo zvyku aj to, no keď hovorím pravdu. A keď klamem, dávam si sakra pozor, kam pozerám, aby to nebolo podozrivé...
Takže úprimnosťou to nebude. Strach by už sedel viac. Bojím sa ľudí. Zažila som od nich viac zlého než dobrého, a i tí, ktorí sa tvárili, že mi chcú ozaj pomôcť, ma zradili... však, Leo? A takto sa bojím plne dôverovať i mojej vynikajúcej psychologičke, ktorá môže tiež reagovať zraňujúco. Už mi to spravila. (Zatiaľ) Nezradila a ani by mi to na ňu nesedelo, no trochu ma sklamala. No i tak ju mám rada.

Kedysi som sa bála i telefonovania, musela som sa veľmi premáhať, aby som kamkoľvek zavolala. Vlastne to ani nebolo tak dávno, ešte na vysokej som svojho času sedela na chodbe pri knižnici a zúfalo si želala, aby som nemusela kamsi zavolať. Postupom času to spontánne odoznelo a dnes už pokojne chodím na každotýždňové "stretnutia" na zelle. Stretnúť sa však s tými ľuďmi a naďalej budem ako trubka zaryto zírať do zeme. I keď aj ich mám rada...

Voľakedy, keď som ešte denno-denne chodila ku starkej venčiť psa, išla som čo najrýchlejšie a so sklonenou hlavou, len aby som nemusela na nikoho pozrieť. Cíila som sa tak ohrozene, tými pohľadmi. Nie som paranoidná, nemyslím si, že ma všetci sledujú a chcú ma pohľadom zavraždiť, alebo čo. Odkedy som však vymenila okuliare (a nevyzerám tak už ako Harry Potter, plus ten chlapčenský účes k tomu... ach...) a vidím, kto oproti mne ide, dokážem naňho rýchlo pozrieť a zvážiť, či by som ho/ju mala pozdraviť alebo nie. Som divná, viem.

Najviac ma to však mrzí na tej terapii. Možno aj toto niekedy nejak odoznie, neviem. Alebo je to vecami, ktroé tam preberáme, že sa cítim síce bezpečne (áno, u nej áno...), ale zároveň aj nie. Najlepšie je to celé takto via "písmenkovanie", i keď konkrétne sedenia si neviem predstaviť e-mailami. A i keď by som mala s niekým skajpovať, nepozerala by som mu/jej do očí. To by už len bolo divné!
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Tuto Tuto | 4. listopadu 2015 v 17:55 | Reagovat

Ahoj Sonya, pohľady bývajú naozaj rôzne u každého. Prípadne to môže byť prepojené aj so sebavedomím. Má s tým problém všelikto, na ulici len nakrátko mrknúť na chodca oproti a hneď sú oči zase inde. Vlastne civenie na niekoho nie je celkovo príjemné. Na druhej strane je super, že s kamarátmi a rodinou je to v poriadku. T.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama