Hraničiarka, časť X.

29. listopadu 2015 v 21:57 | Sonya |  Knihy

Enjoy, náhodný návštevník...
Z tohto teda vyplýva: nehladujte. Vyzerať ako obeť koncentráku nie je príťažlivé.
Objav Ameriky.



Prišiel september a horúčavy pominuli. Už len mesiac a hurá do školy. A potom hurá do života. Avšak čo sa zmení, keď školu dokončím? Najprv a najmä to, že zo seba budem mať neporovnateľne lepší pocit. A možno by som už ani nepotrebovala terapiu?
Zamrzelo ma to. Ku Kataríne som chodila roky a zvykla som si na ňu. Vždy, keď som k nej išla, len som neveriacky krútila hlavou (ako sa vraví v trápnom spravodajstve nemenovanej slovenskej televízie), že to so mnou stále vydrží. Ja by som sa už dávno zmlátila. Momentálne som si pripadala ako malicherná ťava. Diali sa katastrofy, politici blbli, svet sa obával utečencov a ja som sa trápila nad takými hlúposťami typu dorezať sa alebo nie? Bolo mi zo seba blbo. Katka mi raz povedala: "Myslím, že som ešte nestretla človeka, ktorý by sa tak nenávidel ako vy." A to som si bola istá, že jej šikovnými rukami prešlo už mnoho ľudí. Ou.
V rámci ťavovitosti som jedného dňa skočila ku kaderníčke a nechala som si dolnú polovicu vlasov zafarbiť na tmavomodro. Mama i starká ma skoro zožrali, keď ma uvideli, ale vysmiala som ich s tým, že ony mi to nehradili, tak nemajú právo odsudzovať ma. A vôbec. Kvôli vlasom? Ale prosím vás.
Utešene som priberala, z čoho mali všetci takú radosť (alebo to mali tak na háku), že mi nikto nepovedal ani slovo, kým sa mi váha neustálila na 55 kilogramoch. Okej... ale vlastne som chcela mať o tri kilá menej. No a keďže som hraničiarska ťava, neschopná vidieť v negatívnom aj pozitívne, napríklad to, že telesný tuk ma príjemne hrial a všetci mi tipovali toľko, koľko som skutočne mala (!), rozhodla som sa trochu schudnúť.

Na pohyb som medzitým pozabudla a zotrvávala som len pri jedení. A ešte vždy každú hodinu, ale už väčšie porcie, takže som sa utešene zaokrúhlila. Zistila som aj takú nepríjemnosť, že pri hladovke sa človek trochu zmenší, a tak som mala o 1,5 centimetra menej. Naopak to už asi nejde. Bola som... panebože... malá a tučná. Zabite ma niekto.
Jedlo som teda mierne obmedzila - takú blbosť ako hladovanie by som už neurobila - a vyrazila som na dlhšie prechádzky než predtým. Pri jednej z nich sa odohral zázrak... Okej, tak objektívne asi nie, ale subjektívne určite. Skrátka: Našla som lásku! A možno ani nebude duševne chorá. Alebo hej?

V princípe sme si boli podobní výzorom: tmavé vlasy, oči... pokožka našťastie nie, lebo by ma všetci mali za utečenca a ukameňovali by ma. Bol štíhly, ale nie vychudnutý ako predtým ja, a našťastie mal zhruba o pätnásť centimetrov naviac. Chalana nižšieho odo mňa by som pri sebe nezniesla, pokiaľ by teda nemal trinásť rokov, a pedofil nie som. Podobne ako Peter nebol prototypom krásavca, ale na tom som nestavala. Chcela som skrátka trocha lásky a porozumenia. Chcem v dnešnej dobe priveľa? Môžem to očakávať len od človeka, ktorý to fakticky má v náplni práce? Katku myslím. A vôbec, možno by som to nemala čakať vôbec, keďže sama tým neoplývam. Psychiatrička mi už dávno tvrdila, že slovo empatia som nevidela ani z lietadla, nieto aby som ju aj mala. Je milá, len čo je pravda. Ale aj tak ju mám rada.
Nebola to láska na prvý pohľad, ale niečo ma na ňom priťahovalo. Trochu som však zaváhala, keď mi povedal, že ma sledoval už dlhší čas a má o mňa záujem... a človek si ide ako fretka za tým, čo chce. No ďakujem pekne. Kto by už len chcel mňa, sakra, a to nezištne? Ani sama by som sa nebrala.
Vyzeral vcelku normálne po fyzickej i psychickej stránke, a tak som súhlasila s navrhovaným rande, alebo čo to už len chcelo byť. Ale predsa len, nemala by som si zohnať slzotvorný plyn, keďže sa chce prechádzať po týchto opustených pláňach?

Hm, rande. Prvé. Čo si vtedy taká baba oblieka? Nespomínam si.
Napokon som zvolila legínsy, čo bol jediný spodný kus oblečenia, ktorý mi kedysi bez opaska nepadal. Tričko s decentným výstrihom a pušapku, pretože nechcem síce vyzerať ako prostitútka, ale zato môžem pôsobiť ako žena, ktorá sa chce páčiť. Čože? Ja?
Nepreferujem mejkap, ale nahodila som si jemné líčenie. Bez linky. Rozhodne bez nej. Katka mi raz povedala, keď som prišla s linkou a v oblečení à la Morticia Addams, že som ju vydesila hneď medzi dverami. A keď som s ňou prišla druhý raz, pretože som mala náladu vyzerať ako cvok, chvíľu na mňa pozerala, a potom zahlásila: "Kto vám vyrobil tú modrinu pod okom?" Odvtedy ceruzka zapadá prachom.
Ponaučenie: nerobte si linku, dievčatá, pokiaľ neviete, ako na to.
Nervózne som sa blížila k miestu určenia a dúfala, že nepríde. Potom dúfala, že príde. A potom uvažovala, že by mohol prísť i neprísť, viete, ako Vasilisa Premúdra.
Prišiel, preboha, naozaj... No dobre, nechajme pubertálne výlevy tak a pozrime sa na to pohľadom vyspelej ženy, ktorá si je vedomá, že... eh... čože?
Skrátka sme sa išli prejsť. Et punctum. Neznásilnil ma, ani ja jeho, nezavraždil, nezatiahol do cudziny na obchod s bielym mäsom, ani mi neponúkol extrarýchly sobáš. Skrátka nič, až som začala byť sklamaná. Každopádne sa mi zapáčil viac.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama