Hraničiarka, časť VIII.

23. listopadu 2015 v 8:49 | Sonya |  Knihy
... sympatický lekár, počerný milý cudzinec bol, ako všetci doktori, ktorých neskazil slovenský systém, úžasný...



Zavolali psychiatra, ktorý ma vľúdne upozornil, že ak nezačnem jesť - "Viete o tom, že ste diabetička, však?" -, skutočne ma šupnú do liečebne. Zatvárila som sa veľmi skrúšene a odkývla by som mu aj to, že na južnom póle žijú dúhové jednorožce s motýlími krídlami. Potom som skutočne začala jesť: mäso, mäso a mäso. Stále.
Kým ma vyšetroval, spýtal sa: "Nejaké myšlienky na ublíženie si?" Keďže klamstvo by na mne muselo byť vidno, kývla som. No a tak ma začali uväzovať aj cez deň. Juch!
Nekonečne ma to štvalo, tak som sa počas tých dlhočizných dní učila odväzovať sa. Postupne sa mi darilo likvidovať všetky premyslené uzly a v rámci sabotovania všetkého, čo by mi mohlo pomôcť, som si začala vytŕhať kanylu. Sestry začali do našej izby chodiť častejšie a uväzovali ma čoraz pevnejšie, až mi prestávala do rúk a nôh prúdiť krv. Bolo mi to jedno.
Počas jednej noci, keď som roztrhala obväz zubami, aby som sa mohla načiahnuť po pohár vody, vošla sestra, chvíľu na mňa civela a odbehla. Keď sa vrátila v sprievode lekárky, tá na mňa civela tiež a potom sestre čosi potichu nakázala, ale, samozrejme, keďže na Slovensku platí najmä v oblasti zdravotníctva o nás bez nás, mne nepovedala ani slovo.
Onedlho prišli dve sestry, dorútili sa ku mne a bezohľadne ma pritlačili k posteli. Jedna z nich potom vytiahla pevný kožený popruh.
A čo si čakala, preletelo mi hlavou. Že ťa teraz milostivo pustia domov?
Na racionálnu Simonu som sa vybodla a začala som s nimi zápasiť. Bolo to úplne nanič, spacifikovali ma a skutočne pevne pripútali. No a s týmto som už nenarobila nič.

Vynieslo mi to týždeň naviac, ale keď ma prepúšťali, myslím, že sa im uľavilo tak ako mne. Bola som príšerný pacient, to viem. Keď mi zrazili horúčku, začala štrajkovať cukrovka a medzitým som stvárala strašné kraviny. Všetkým som nadávala, najslušnejší výraz bol "vypatlaná krava." Jedla som len toľko, aby ma nezavreli do liečebne, infúziu s fyzikálnym roztokom či glukózou som si vytrhla vždy, keď sa naskytla vhodná chvíľa, až som sa v tom tak zlepšila, že to prestalo bolieť. Pri každej príležitosti som hovorila hovorila o rezaní. A stále som videla čiernobielo, takže nejakú dobu som ich všetkých zúfalo nenávidela, potom som sa na nich pri označovaní "primitív" či "vypelichaná hus" milo usmievala. Myslím, že ma nemali radi, čo mi sestry dávali najavo, lekári už nie. Asi si to len nemohli dovoliť.
Keď mi strčili do ruky dve prepúšťačky, jednu pre všeobecného lekára, druhú pre psychiatričku, potom ma šupli do sanitky a zasalutovali (okej, tak to nie), bez okolkov som jednu obálku roztrhla a prečítala si správu. Ten vpredu sa musel veľmi čudovať, na čom sa tak šibnuto rehocem.

* * *

Doma ma čakalo ľadové privítanie, čosi v štýle "tak ti treba." Pokrčila som plecami, vybalila si veci, zaliezla do izby a užívala si, že sa môžem slobodne hýbať, čo som oslávila dlhým spánkom bez pohybu. Potom som sa definitívne rozhodla ísť konečne za Pegasom, ktorý mi tak ochotne doviedol záchrankyňu... teda takmer.
Autobus ma doviezol na vidiek (nie, žiadna dedina) a od zastávky som rýchlo uháňala k domu starej mamy. Bol celý ružový, čo ma trochu udivovalo. Aj so strechou. A plotom. A stajňou. A s koňom. Vážne, to zviera bolo nastriekané naružovo. Veríte mi? Ak nie, robíte dobre. Ale ináč hovorím pravdu.
Šťastím bolo, že v tejto oblasti bol chov koní bežný, pretože typická slovenská závisť a nenávisť by okamžite vyvolali túžbu po krádeži. Ha, keby len po nej! Pegas by mihnutím oka zmizol a možno skončil v nejakej saláme. A to myslím vážne.
Predpokladala som, a určite správne, že starká bola informovaná o všetkom, čo sa so mnou dialo, a tak som okolo nej prešla so zdvihnutým prstom a so šteknutím: "Ani slovo!" Vybehla som do bývalej maminej izby, nahodila sa do jazdeckého a nadšene vyrazila za Pegasom.
Bol nádherný, priam k zožraniu... ehm... tak nič. Išlo o haflinga, utešeného hnedáka s bielou hrivou, chvostom a takým tým dlhým... slížom vpredu na hlave. No dobre, nejak sa to určite volá, ale na oficiálne názvoslovie som zvysoka kašlala.
Osedlala som ho a tak ďalej, vyviedla na pole, vyskočila naňho a pohnala som ho kamsi do diaľky. Bolo to krásne. Ale keďže sa počas jazdy neudialo vôbec nič zaujímavé, dokonca som ani desaťkrát nespadla a neodskočila som si do nemocnice vyslobodiť nejakého chudáka pripútaného k posteli, nebudem sa unúvať opisovať vám to. Zožeňte si koňa, nech už bývate kdekoľvek, cválajte pokojne aj v centre Bratislavy a pochopíte. Vlastne aj Pegas bol pre mňa istým druhom terapie. Naše mačky tiež. A exsnúbenec svojho času tiež, hoci som už dávno pochopila, že som si to naivné srdiečko zverila do rúk nesprávneho. Ako vždy.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama