Hraničiarka, časť VII.

20. listopadu 2015 v 13:08 | Sonya |  Knihy
Teraz ju potrebujem viac než kedykoľvek predtým! Ako profesionálka by teraz v mojich slovách mohla nájsť tú racionálnu zložku.


Neocitla som sa tu prvý raz. Už minule ma museli spacifikovať, keďže som sa správala agresívne, a to riadne. Teraz mi nakázali vyzliecť sa a nahodiť do slušivej nemocničnej košele. To tak.
"Ani ma nehne!" kričala som. "Dajte sa všetci vypchať!"
Inokedy milá sestrička si zavolala na pomoc ešte jednu a tiež okoloidúcu lekárku. Spoločnými silami ma pritlačili k posteli a priviazali, čo som poznala už z minulého pobytu.
Plakala som, totálne ponížená. Radšej ma zmláťte, ale nie toto! Teda, niežeby som si za to nemohla sama. Keďže som ako zmyslov zbavená (moja mama by povedala nepríčetná, ale kto ju má počúvať) jačala na celé oddelenie, rýchlo mi prišli pichnúť čosi na upokojenie a na zníženie horúčky, ako som vyrozumela.
Po čase som otupene hľadela do steny a zničene uvažovala nad zmyslom života. Prečo sakra žijem, kvôli takejto mizérii? Aby ma mohli pripútavať k posteli, hodnotiť, že terapia je načisto k ničomu - čo som však priznávala i sama, a bolo to nepríjemné zistenie -, prípadne ma udrieť preto, že nevedia zniesť zranenie svojej pýchy, alebo kvôli čomu to už len krucinál bolo? Potom som postupne zaspala.
"Myslíte, že už bude pokojná, pani doktorka?" zobudilo ma.
"Snáď," ozval sa milý hlas. Túto lekárku som mala rada, a mrzelo ma, že som jej len pred chvíľou vynadala do bohviečoho.
Otvorila som oči. Stále bol deň, čo mi pripadalo trochu zvláštne, keďže som predpokladala, že som spala dlho. Malo by sa už stmievať.
"Už je hore," ozval sa opäť milý hlas a lekárka sa mi spýtala: "Ako ste na tom, Simona?"
"Koľko som spala?" bola moja prvá otázka.
"Takmer presne dvadsaťštyri hodín," vydesila ma. "Ale buďte bez obáv, nočný inzulín sme vám kvôli vysokej glykémii pichli. Denný už nie, lebo naopak bola príliš nízka. Nepamätáte si, keď vám pichali či už inzulín, alebo glukózu?"
"Nie." Potom som si uvedomila, že som stále na posteli roztiahnutá ako zrazená žaba, a pripútaná. Shit.
"Pani doktorka," nahodila som psí pohľad, "mohli by ste ma odviazať?"
"Nie. Nemôžeme riskovať, že sa opäť dorežete."
Pozrela som si na ruku. Bola obviazaná, asi sa mi musela zase pustiť krv. Bezva. Myslím, že o chvíľu sa opäť rozplačem.
Lekárka to asi na mne videla, pretože sa zatvárila veľmi milo. "Kvôli vašej horúčke, ktorú zrážame len ťažko, tu budete musieť zostať niekoľko dní. Nebojte sa," dodala rýchlo, keď videla môj výraz, "bude to nanajvýš týždeň." Môj výraz bol už načisto zúfalý a otvorene som sa rozrevala.

* * *

Na noc ma priväzovali, cez deň nie. Ale poriadne mi prekontrolovali všetky veci, ktoré mi mama priniesla, pre prípad, že by sa niekde našla žiletka. Keď sa prehrabávali medzi vložkami a tampónmi, cítila som sa zvláštne. Takmer ako na psychiatrii, kde, ako som počula, nechávajú človeku len hygienické potreby.
Odmietala som jesť či piť, a tak mi pichali glukózu a vodu do mňa liali násilím. Väčšinu dňa i noci som prespala a zúfalo som sa túžila dorezať. Prečo? No to vlastne ani srnka netuší. Hrozili mi Pezinkom, ale všetko a všetkých som mala na háku. Tak nech. Počula som aj to, že je tam jeden veľmi schopný doktor, tuším dr. Rigo. Ktovie, či je aj pekný?
Tieto úvahy som zanechala v momente, keď sa vonku ozval akýsi dupot, po chvíli pripomínajúci zvuk konských kopýt. Vyzrela som z okna, pokiaľ mi to len dovoľovala infúzia, ale boli sme príliš vzadu na to, aby som dovidela pred vchod. A tak som znova zaľahla.
Asi po štvrťhodine sa ozval ďalší dupot, ktorý tentoraz chcel byť asi behom po chodbe a vo dverách sa zjavila moja starká.
"Čau, Sima!" zvolala. Veselo. Nahlas. A rozhodne nie rozmazane. Čože?
"A-hoj?" skúsila som.
"Som tu, aby..." nedokončila, pretože za ňou sa zjavili sestry a doktori.
"Pani, toto je trestuhodné správanie," začal jeden sympatický lekár, počerný milý cudzinec, ktorého národnosť som si netrúfala odhadovať, ale ako všetci doktori, ktorých neskazil slovenský systém, bol úžasný. Ochotný, ústretový... a nenamietajúci voči tomu, aby ma uväzovali. Sakra.
Stará mama sa otočila a príjemne zaklipkala očami. "Pane, toto je oslobodenie neviniatok," napodobnila jeho slová a pozrela na mňa. "Za takéto... trestuhodné správanie voči mojej vnučke vás budem žalovať, chcete?"
Iba otvoril ústa.
"Simona, vztyk," prišla k posteli a ako bývalá lekárka mi profesionálne vytiahla kanylu. Len som na ňu bezmocne zakývala končatinami.
Vzdychla, ukázala na jednu sestru, ktorá rovnako ako ostatní nebola schopná pohybu a rozkázala: "Nožnice. A hneď!"
Bez námietok odbehla a starká pokračovala: "Simona práve podpísala reverz."
"Pani, okamžite voláme primára," zavrčala moja ošetrujúca.
"Prdlajz," pokojne oponovala starká a začala ma odväzovať, ale keďže to boli pevné uzly, s ktorými som si tentoraz nedala rady ani ja (a to som tu s nimi minule čarovala ako Houdini), čakala na nožnice.
Tie akosi neprichádzali.
Onedlho však prišiel SBS-kár, či čo to už len bolo za chlapa, v sprievode sestry a primára. Starká ani nepočkala, kým ktokoľvek z nich otvorí ústa a zopakovala: "Simona podpísala reverz. Nemáte právo zadržiavať ju tu."
"Máme právo zadržať vás, keďže ste násilne vnikli do budovy, využili chvíľu, keď boli dvere oddelenia nestrážené, a teraz chcete odvliecť svoju vnučku, pričom ani nevieme, či ste skutočne tá, za ktorú sa vydávate... na koni?" Na konci bol skutočne otáznik.
Otvorila som oči.
A zistila, že naokolo síce sú sestry a dve lekárky, ale zbehli sa iba preto, lebo som dostala záchvat. Aspoň som to usudzovala podľa únavy a potu, ktorý ma pokrýval. Okej. Takže tentoraz i halucinácie, alebo čo to už len bolo. Zavrela som oči.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama