Hraničiarka, časť VI.

17. listopadu 2015 v 15:08 | Sonya |  Knihy
Dovoľte mi prezradiť vám jednu vec: Toto je fikcia. Novela, alebo čo to už len je. Okej, má to prvky autobiografie, ale slečna Simona Virgo nerovná sa Sonya Merchier. Dík za pochopenie.
A enjoy, náhodný návštevník.
Neznášala som, keď sa najmä mama stále oháňala slovom diagnóza. Ja to nie som. Ja to len mám.



Sedenie u Katky. Suppa. Nemám rada, keď sa ma obligátne pýta, ako sa mi k nej išlo, a na záver, ako sa mi odchádza. Väčšinou to bolo o tom istom. "Prichádza sa mi rozpačito, lebo som vám v denníku vynadala, odchádza sa mi ešte rozpačitejšie, keďže som bola väčšinu sedenia mimo a odpovedala som, akoby ma tresli po hlave panvicou." Presne to sedelo, ale zdalo sa mi, že by rada počula pozitívnejšie odpovede. No dobre, ale asi len ťažko sa niekedy dočkáte.
"Ako sa vám sem dnes išlo, Simona?" spýtala sa prívetivo.
"Ehm," zahlásila som inteligentne a minimálne minútu som hľadela do zeme.
"Ste tu?" spýtala sa obozretne.
"Iste," zamrmlala som a potom som sa (obligátne) rozrevala.
Chvíľu ma nechala plakať, potom sa opýtala: "O čom je ten plač, Simona?"
Začala som, a postupne som zvyšovala hlas, ani si to poriadne neuvedomujúc: "Je o mojej neschopnosti urobiť kedykoľvek veci správne. Naštvala ma vaša sestra," mávla som rukou k vedľajšej miestnosti. "Povedala vám, ako som sa správala minule?"
Prikývla.
"Iste vám podala svoju verziu, a bohvie, aká to je. Ale na tom nezáleží. Proste som sa potom cítila ako totálny idiot a do..." zasekla som sa. Potom si si však uvedomila, že mám na sebe tričko a mykla som plecom, trochu prekvapená, že psychologička to prešla mlčky: "Jo. Dorezala som sa." Hneď som však pokračovala: "Potom nastala potýčka s Petrom, alebo čo to už len bolo, a i po tom som sa cítila ako kretén, čo mi ako keby povedala aj mama. Prečo som tak blbá, Kati?"
Na rozdiel odo mňa väčšinou reagovala promptne. "Nie ste. Máte ale v sebe dve zložky: Emocionálnu Simonu a tú, ktorá je racionálna. A tie dve sú príliš oddelené na to, aby ste sa pri výbuchu emócií správali racionálne. Bez urážky, ale je to tak."
"Tož som skrátka idiot," uznala som.
"Nie!" oponovala. "Len neviete tieto dve zložky skĺbiť dohromady. Emocionálna Simona minule vzala svoje veci a bez slova ušla."
"Dobre," vybuchla som, "ale mala prečo! Možno som neuvažovala, ale ako si môže setra dovoliť hodnotiť našu terapiu?"
"A spravila to?" prekvapila som ju.
Mlčky som pred ňu hodila denník, kam som napísala svoju verziu. Pozorne si ju preštudovala. "Okej... to ma mrzí. Ale ako by sa správala tá racionálna Simona?"
"Verte, že úplne rovnako," odsekla som
"Dorezala by sa?" ukázala mi na ruky.
"Eh... nie."
"Tak vidíte."
"Ale tiež som mala prečo!" Opísala som jej príhodu s Petrom. Vyzerala ešte zaskočenejšie a tentoraz až tak rýchlo nereagovala. "Je mi to ľúto," povedala napokon.
"A teraz mi vrazte aj vy," cítila som, ako sa mi zbiehajú v očiach slzy. "Vyhoďte ma! No tak! Dorezala som sa, správam sa rovnako divne ako na začiatku našej spolupráce, posielam vás dočerta, racionalita v prdeli (kašlem na svoj slovník) a verte mi, že sa pokojne budem rezať aj do konca života!" vzlykala som.
"Chcete toto všetko?"
Po chvíli som pokrútila hlavou. Isteže nie. Ako by som mohla? Teraz ju potrebujem viac než kedykoľvek predtým! Ako profesionálka by teraz v mojich slovách mohla nájsť tú racionálnu zložku.
"Simona," vzdychla. "Nie som naklonená tomu, vyhodiť vás, hoci som o tom viackrát uvažovala. Chcete vedieť, prečo vás aspoň zatiaľ nevyhodím?"
Aspoň zatiaľ? Zabite ma hneď, nech je to rýchlejšie! To som už začala vnímať jej slová akosi rozmazane. Doslova. Počula som rozostrene. Akokoľvek divne to môže znieť. "Hmm?" zdvihla som hlavu a cítila, že strácam farbu.
"Simona?"
"Hmm?" Potom som sa zošuchla k zemi a dostala záchvat. Keďže som však počula čo, sa deje, uvedomovala som si, že vyslovene zavrčala. Tak jo, sorry, že žijem!
Po niekoľkých minútach usilovných kŕčov zavolala záchranku. Keď prišli, načisto vyčerpane som ako mŕtva ryba ležala na zemi a premýšľala, že ak budem mať silu na odmietnutie prevozu, rozhodne to urobím. Nie, len nie do nemocnice.
Lenže presne to sa stalo a zdravotníci ma po zistení, že mám takmer štyridsaťstupňovú horúčku odviezla. No a tak pre mňa nastalo peklo.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Tuto Tuto | 17. listopadu 2015 v 17:37 | Reagovat

Simona si teda toho zažila. Teším sa na ďalšie pokračovanie.

2 Sonya Sonya | E-mail | Web | 17. listopadu 2015 v 20:25 | Reagovat

Dík :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama