Hraničiarka, časť V.

15. listopadu 2015 v 21:18 | Sonya |  Knihy
Učila som sa, aj vďaka terapeutke, že žiadni ľudia mi nestoja za dorezanie sa. A za žiadnych okolností.


Na Facebooku som videla niečo v tom zmysle, že žena je na tom po rozchode chvíľu mizerne, potom sa cíti oslobodená. A muž naopak. Skutočne to tak bolo, teda aspoň u mňa: asi týždeň som mala divné stavy, potom sa začalo všetko vracať do starých koľají, najmä preto, že som si nahovorila, že som Petra mala rada tak, ako on mňa. Čiže veľmi biedne. V práci som podala výpoveď, oficiálnym dôvodom bola moja ehm-ehm "epilepsia". Nikdy som tam nedostala záchvat, ani keď som počas prvých dní rozbíjala všetko možné, a záchvatovala som najmä vtedy, keď ma niečo rozrušilo. Ale teraz nič. Akoby sa vôbec nič nestalo.
Vlastne to ani nebola poriadna epilepsia, ale podľa doktorky akési disociatívne záchvaty, keď človek síce má dáke kŕče, ale nie je v bezvedomí - len totálne mimo -, väčšinou sa nezraní a nebýva pomočený (nenávidím to slovo!). A tak tu máme tri diagnózy: cukrovka, ehm-ehm epilepsia a hraničná porucha osobnosti. Jedna krajšia než druhá, ale neznášala som, keď sa najmä mama stále oháňala slovom diagnóza. Ja to nie som. Ja to len mám.
No dobre, niekedy sa príšerne ľutujem, ako to už len hraničiari dokážu, ale nehovorím si, ako väčšina z nich: Mám HPO, kto je viac? A je mi jasné, že každý, pokiaľ sa budeme správať ako podľa učebnice.
Psychiatrička mi raz povedala, že som ukážkový príklad depresie. Asi tým myslela aj HPO. Priosím, toto nie. Dobre viem, akí hraničiari sú a akí dokážu byť. Som ako oni. Ale nechcem sa správať ako oni, pokiaľ mi rozumiete. S jedným som randila. A napokon som ho musela poslať niekamm, pretože sa to s ním jednoducho nedalo vydržať. Takže viem, aká som a aká nechcem byť. A snažím sa o to z celej sily. Napokon, raz mi aj povedali: "Nie si typická hraničiarka. Máš na svoju chorobu správny náhľad a uvedomuješ si svoje chyby." Ale to bolo dávno a zrejme oprávnene som sa obávala, že to už dávno nie je pravda. Mnoho ľudí mi odvtedy vynadalo.
Katy Perry v pesničke Hot'N'Cold spieva o bipolárnom človeku. Ale pravdepodobne to bol skôr hraničiar. Dám ti dobrú radu, holka: od takého rýchlo ruky preč.
Akým zázrakom ma vlastne Peter požiadal o ruku? A hlavne, keď mu na mne nezáležalo? Nechcem to vedieť, iste mal postranné úmysly. Radšej si vychutnám, že ho už nikdy viac neuvidím.
Peter a Simona. Nehynúca láska. A počas vojny by nám padla na hlavu katedrála. Yay!
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Tuto Tuto | 16. listopadu 2015 v 14:16 | Reagovat

Ahoj Sonya, zaujímavý je ten Tvoj príbeh, ale aj smutný. Verím, že v budúcnosti sa to zasa otočí v Tvoj prospech. Fandím Ti. T.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama