Hraničiarka, časť IX.

26. listopadu 2015 v 18:41 | Sonya |  Knihy
Na Slovensku platí najmä v oblasti zdravotníctva o nás bez nás, a tak mi lekárka nepovedala ani slovo.


"Vďaka" úmyselnému hladovaniu, keď som si ako totálny debil myslela, že 52 kíl je na mňa priveľa, som schudla na 45. Teraz by som dala čokoľvek za desať kíl naviac, pretože okrem iných nepríjemných vedľajších efektov ma týrala neskutočná únava. Plus večná zima a triaška, zvýšené padanie vlasov a naozaj všetko mi bolo priveľké. A z výzoru dvadsaťštyriročnej som sa dostala na zhruba šestnásť rokov. Yay! Naozaj výborné!
Napokon ma osvietilo a začala som jesť maličké dávky každú hodinu. Veľa som už do toho žalúdka veľkosti sušeného hrášku nevopchala, ale tento spôsob sa javil ako najviac efektívny. A začala som športovať.
Okrem jazdy na koni, ktorá bola predsa len trochu riziková, lebo hrozilo, že na ňom zaspím a rachnem, som najskôr zvolila krátke, dlhšie a dlhé prechádzky po okolí. Predtým som vždy meditovala, aby som sa rozrušene nehnala kamsi do džungle naokolo (okej, tak to boli polia a v okolí sa nachádzal až jeden les) a nedostala kdesi mimo civilizácie záchvat. Niežeby boli nebezpečné, ale hrozilo, že by som si na čomsi rozbila hlavu, a čo potom? Mozog by mi vytiekol, praskli by mi oči, vypadla zubná protéza, natrhla sa pera, čiže by som vyzerala ako s rázštepom, a... okej, slečna Virgo vie byť občas riadne nechutná. A morbídna. A masochistická, najmä vtedy, keď si na čerstvo dorezanú ruku vyleje lieh. To je chuťovka!
Najskôr som sa vliekla ako dôchodkyňa s jednou nohou, postupne sa to lepšilo a začala som aj viac jesť. Viete, mojím snom vždy bolo vyzerať atleticky ako Lara, ale zatiaľ som vyzerala skôr anorekticky. A neuveriteľne ma to štvalo.
Skúšala som jogu, skákanie cez švihadlo, ktoré som po troch pokusoch vzdala, lebo som si spomenula, že kedysi sa mi tým podarilo za krátku dobu zhodiť štyri kilá. Vtedy mi to ešte asi trošku myslelo.
Po dlhej dobe som zavítala na svoj starý pro-ana blog a nestačila som sa čudovať. Tie jedálničky boli príšerné, radosť z každého zhodeného kilogramu priam zvrhlá a dosiahnutý cieľ 45 kíl hlúpy. Jediným kliknutím som blog zrušila a chvíľu som sa ľutovala. Potom som sa obrazne povedané nakopala a išla sa najesť.
Alias vivat impulzivita a nepremyslenosť činov!

Do duše mi kvôli tomu prehovárala i psychologička. Navrhla písať si denník o tom, čo som kedy zjedla, ale keď som s ním onedlho sekla a po čase som si čítala, čo za hrôzy som tam popísala, takmer som hodila tyčku. Mimochodom, túžob po "hádzaní tyčky" tam bolo požehnane, najmä keď boli na obed moje obľúbené špagety. Tých som sa vždy prežrala a písala perličky typu "poje*ané špagety, ako rada by som ich vyvracala." Raz som sa o to pokúšala, ale keďže prsty bolo treba pravdepodobne vopchať až do žalúdka, vzdala som to.
Katka ma napokon vyslovene prosila, nech jem sedemkrát denne, čo som napokon natiahla na trinásťkrát, keď vezmeme do úvahy, že prvé i posledné jedlo bolo o deviatej ráno a večer. Kým som však ešte bola chudá, či pomaly skinny, písala som si s jednou kamoškou na Facebooku:
Sarah: Mojím cieľom je mať telo ako tvoje! Keep going, girl!
Simona: Sarah, mám 45 kg a moja výška je 1,60 m. A ver mi, nenávidím to. Chcela som byť vychudnutá. Teraz som tak štíhla a všetky moje staré šaty sú mi priveľké. Mávala som naozaj pekné nohy a teraz sú ako dve ceruzky... takmer. Čo sa mi páči, je moja tvár a brucho. Možno pred... dvomi rokmi?... som mala 57 kíl. Podľa mňa som bola proste tučná. Ale vyzerala som ako žena, teraz vyzerám ako predpubertálne dievča. Vyhladovala som sa a teraz viem, aká je to škoda.
Som proste blbá. Viem. Z tohto teda vyplýva: nehladujte. Vyzerať ako obeť koncentráku nie je príťažlivé.
Objav Ameriky.

"Simona," žiarila Katka, keď som k nej prišla s tým, že som začala jesť, "veď vy dokážete aj myslieť!"
"Nekecejte," zatiahla som. "Náhodne ma osvietilo."
"Už vám niekedy niekto hovoril o priveľkom kritizovaní sa?"
"Bežne. Ale pri hypoglykémiach klesá IQ, čo je nepopierateľný fakt, a kedysi som bola nadšená z každej jednej. Už ani nehovoriac o tom, koľko som ich prekonala, keď som takmer nejedla."
"Koľko tipujete, že máte? Teda, číselne?"
"Predpokladám, že okolo stovky. Skôr menej než viac." A potom som sa obligátne rozrevala.
Chvíľu ma nechala plakať - aké déjàvu! - ako vždy ku mne posunula škatuľku s vreckovkami, čo sa na našich sedeniach stávalo už pomaly pravidlom, a potom povedala: "Študujete na vysokej. Navyše psychológiu. A môžete mi veriť, že viem, aké je to náročné štúdium.
Mimochodom," spýtala sa po nejakej dobe, keď zistila, že nateraz dokážem len plakať, "ako vám ide štúdium?"
Dofňukala som. "Teraz mám voľno, samozrejme, semester mi začína až prvého októbra. A predo mnou je posledný ročník. Čo sa mi stalo, že som to zatiaľ zvládla?"
Katka sa len usmiala.
Pokračovala som: "Viete, je trochu zvláštne, že ako čisto teoretická budúca psychologička chodím k psychologičke. Je to niečo ako keď lekár chodí k doktorovi."
"Nie vždy si dokážeme sami pomôcť. Jedna vec je teória, druhá prax. Dokázali by ste na seba aplikovať postupy, ktoré ste sa naučili?"
"Nie," zhrozila som sa. "A... popravde... ani na iných. Na to som moc blbá!" A zase plač.
Katka očividne potlačila vzdych. "Prečo ste to teda išli študovať?" spýtala sa vecne.
"Aby som si nepripadala ako totálny lúzer," zamrmlala som. "Kým je dnes človek bez vysokej?"
Keď terapeutka nenápadne mrkla na hodiny a oznámila, že musíme končiť, bola som rada. Túto tému som neznášala. Pripomínalo mi to tie zahanbujúce potvrdenia od psychiatričky pre väčšinu vyučujúcich na začiatku prvého semestra. Slúžili na ospravedlnenie faktu, že zhruba polovicu času budem mimo, pretože sa kvôli depresiám a mizernému sústredeniu nebudem môcť zúčastniť výučby. A tiež na to, aby si v období letného skúškového nemysleli, že som si zjazvila ruky len kvôli tomu, aby boli zhovievavejší, pretože: Vidíte, čo som si schopná urobiť, keď ma vyrazíte?!
Tiež mi to pripomínalo to zúfalé vtĺkanie si do hlavy kopu divností, z ktorých som do skúšky tri štvrtiny zabudla a väčšinou som preliezla s D alebo E. Ak vôbec. Na prvý pokus mi to zvyčajne nevyšlo. Raz ma skúšajúca dokonca prichytila s ťahákom a pohrozila mi disciplinárnym konaním. Pred ostatnými na písomnej skúške. Bez slova som vtedy zhrabla svoje veci a vyletela z miestnosti. Očividne mám túto zvláštnosť v povahe.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Tuto Tuto | 26. listopadu 2015 v 22:26 | Reagovat

Aj táto časť "Hraničiarky" stojí za prečítanie.

2 Sonya Sonya | E-mail | 27. listopadu 2015 v 7:38 | Reagovat

Som rada :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama