Hraničiarka, časť IV.

13. listopadu 2015 v 18:31 | Sonya |  Knihy
Kvôli nesmiernemu záujmu som sa rozhodla uverejňovať pokračovania Hraničiarky... ehé... čože?
Okej, tak aby som sa dokopala k písaniu, pribúdať budú obdeň. Potešilo by ma, keby prípadní čitatelia vyjadrili svoj názor aspoň hviezdičkami, ale ak nie, tak nie, znásilňovať vás nebudem (iba ak by ste veľmi chceli).
Enjoy, náhodný návštevník.
Poslala som ho dočerta už definitívne. Via SMS, ale to už je dnešná chorá doba.


Keď sa začalo stmievať, vzala som tašku a doslova som sa zakrádala k Petrovmu domu. Teda, skôr jeho rodičov. Ten úbožiak nemá ani len na vlastné bývanie! Neprekážalo mi to, nie som žiadna zlatokopka, ale teraz som o ňom uvažovala veľmi negatívne. Nie je žiadny krásavec (hoci ani ja), je chudobný ako kostolná myš, inteligenciou príliš neoplýva a je totálny buran! Vážne. Nenávidím všetko a všetkých. Znechutene som si v mysli v HD rozlíšení a 3D zobrazení premietala slovíčko snúbenec. Ja že som sa chcela vydávať? Alebo on? Neverím mu to.
Mrkla som na hodinky. Sakra. O necelú hodinu mám byť v práci, v bare neďaleko odtiaľto, kde som robila pomocnú čašníčku. Nič moc na to, že študujem na vysokej, ale peniaze sa hodia vždy.
Pridala som a onedlho som už stála na rohu pri ich dome. Bol menší než náš, avšak útulnejší. U nás mi to vždy pripadalo chladné a trochu umelé, preto som tu rada hľadala azyl, keď mi mama už príšerne liezla na nervy.
Poobzerala som sa, či ho neuvidím. Zvážila som aj to, že podám v práci výpoveď, pretože Peter do spomínaného baru chodil celkom rád, zahrať si šípky alebo napiť sa... Pil. A dosť. Chcela som ho zmeniť, ale teraz som si uvedomila aj to, že by sa mi to nepodarilo. Naozaj, až tak rád ma nemal.
Prebehla som ku dverám, hodila pred ne igelitku a zvrtla sa na odchod, keď sa otvorili a ten príjemný hlas povedal: "Čau, Simi."
Porazenecky som sa otočila. Jasne, bol to on a výsmešne na ma hľadel. Sklopil hlas ku kope plyšákov. "Mohla si si ich nechať a venovať na charitu," navrhol vážne. Bez záujmu opäť zablúdil zrakom ku mne. "Chceš mi na rozlúčku niečo povedať?"
"Nedúfaj," zaškrípala som zubami. Nedúfaj, že sa ešte niekedy uvidíme. Nedúfaj, že sa k tebe vrátim. Nedúfaj, že si ešte na teba niekedy spomeniem v dobrom. A nedúfaj, že ma toto zúfalo nebolí.
Očividne to pochopil. "Je mi to ľúto, dievča," povedal ticho. Natiahlo ruku a chcel ma pohladiť po líci, tak som naklonila hlavu, aby som si to naposledy vychutnala. Vtom sa zahnal a vrazil mi riadnu facku.
"Tiahni do prdele!" vykríkli sme naraz. Priečilo sa mi nadávať, preferovala som trochu neutrálnejšie výrazy typu sakra, dočerta, prípadne ešte kurňa, ale tentoraz nebolo prečo dávať si pozor na jazyk.
Zdvihla som hlavu a pokúšala sa zachovať si hrdosť tým, že by som sa nerozplakala. Podarilo sa. Nevenovala som mu už ani pohľad a vyštartovala smerom domov. V ten večer som už do práce nešla.

Na druhý deň som mala líce červené a opuchnuté, Peter ma príliš nešetril. Samozrejme, že si to mama všimla a bolo jej to jasné.
"To máš za to, že chodíš s primitívmi," poznamenala necitlivo.
Prehltla som nejakú nepremyslenú odpoveď. Isteže, som tá zlá, ktorá si za všetko môže sama. Prečo nie? Ako vždy. A ako vždy by som sa mohla dorezať, ale ovládala som sa. Učila som sa, aj vďaka terapeutke, ktorej som predsa len za niečo vďačila, že ľudia mi za to nestoja. Žiadni. A za žiadnych okolností. Ani vtedy nie, keď mi už vynadajú za prvé rany, ktoré si mama všimla tiež a parádne ma za ne zvozila. Nepočúvala som ju, to bola najlepšia obrana. Oháňať sa výrazmi "hlupaňa", "myslíš iba na seba", či (a to je najkrajšie, využíva to vždy, keď už si absolútne nevie rady) "zbavenie svojprávnosti" je jednoduché, oveľa zložitejšie je snažiť sa pochopiť a najmä pomôcť. To skutočne nedokáže, ale nevadí, na to mám Katku. Vážne som ju chcela poslať niekam?
"Ako povieš," vzdala som sa. "Máš, ako inak, pravdu," pokračovala som už o poznanie posmešnejšie, predsa by som si nenechala ujsť príležitosť trochu si rypnúť. A mohla by som hovoriť aj ďalej, ale mokrá špongia, ktorá letela mojím smerom, ma donútila urýchlene odísť. Našťastie som nestretla ani jediného z bratov, večne zalezených pri počítačoch - a ja stále pri tablete, to si musím priznať. Asi by som aj ja niečo po nich hodila. Oni tieto problémy nemajú. Vyrovnané osobnosti, zásadne vždy všetko na háku, bez problémov so vzťahmi, pretože žiadne nemajú. Z toho mi vyplýva jedno: Chodiť poriadne na terapiu, kašlať na všetko a nikdy viac sa nezabuchnúť.
Jasne, jasne.
Radšej som zaliezla do izby a pustila si prvý diel Tomb Raidera, ktorý vyšiel aj na Android. Len nedávno, po nejakom roku, keď som to mala takmer odohrané, mi napadlo zmeniť si hudbu z ambience na official soundtrack. A tak som si po prvé mohla užívať tú hudbu, vťahujúcu poriadne do deja, a pred pár dňami mi napadlo nahrávať na bratovom notebooku gameplay s mojimi príšernými obkecmi. Síce výsledky boli hrozné, ale viete, ako to je: Nechajte Simonu, keď ju to baví.
Potom mi napadol jeden proste fakt cool nápad: prečo radšej nevyraziť k starkej a Pegasovi?
Pre jedinú vec: jej reči by som nezniesla.

 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Tuto Tuto | 13. listopadu 2015 v 18:52 | Reagovat

Rozchody poväčšine nie sú nič moc, ale fackať Ťa za to nemusel.

2 Sonya Sonya | E-mail | 14. listopadu 2015 v 10:00 | Reagovat

:D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama