Hraničiarka, časť II.

9. listopadu 2015 v 8:47 | Sonya |  Knihy
Tento rukopis je naozaj zatiaľ ešte rukopisom (čo na tom, že som to rukou nikdy nepísala), takže pokiaľ sa vám bude zdať tak trochu surový, nie je to len zdanie. Neskromne však musím povedať, že je jednoznačne lepší než tá príšernosť V stopách Spartaka, ktorú som tak nekriticky nahadzovala na prvý blog. Možno som len proste netrpezlivá (možno?) a nemám moc výdrže pri upravovaní. A potom že prečo mi nič nechcú vydať, že.
Každopádne: Enjoy, náhodný návštevník.
Venujem Jane, ktorá trpezlivo znáša moje hraničné správanie


Chodím k psychologičke a psychiatričke. Lieky mi zaručene pomáhajú, hoci i s nimi som sa už párkrát takmer ocitla pod kytičkami. A či mi pomáha terapia... neviem. Chodím tam už tri roky a stále si pripadám ako na začiatku. Tak napríklad dnes. Bola som u Katky a išlo sa mi k nej hrozne rozpačito, pretože som ju v denníku už asi tretí raz poslala dočerta. "Vôbec mi nepomáhate, iba spolu zabíjame čas, čudujem sa vám, že to so mnou vydržíte..." a blah, blah. Pravdepodobne si už na takéto moje výlevy zvykla, ale po každom raze som tŕpla, či ma nevyhodí. Až dnes.
Skrátka, naštvala ma jej sestrička. Prišlo mi koncom terapie zle, tak som chvíľu posedela vo vedľajšej miestnosti s tou... osobou. To sa stalo viackrát. A možno ju to už dožralo, ale zato ma nemusela začať urážať! "Čo z toho máte, keď je vám polovicu sedenia zle?" a "Niet divu, že po vás vaša mama nechce prísť!" a čosi, čo som si vysvetlila ako: "Správajte sa už konečne normálne!"
"Tak dík," zamrmlala som, a keď dokončila telefonát s klientom (nie, my nie sme pacienti, nech nás tak láskavo neoznačuje!) a chcela si so mnou skontrolovať termíny, zhrabla som svoje veci a bez pozdravu som vylytela z miestnosti, pričom som sa neunúvala zatvoriť dvere. To, čo si pomyslí, ma ani najmenej nezaujímalo. Síce som zaregistrovala prekvapené reakcie ľudí, keď som sa rútila po chodbe, no netrápili ma ani tie. Zbehla som po schodoch von do upršaného smutného dňa, ktorý presne vystihoval moju náladu.
Super. Takže som zas tá najhoršia. Napokon, ako vždy. Želala som si, aby ma psychologička vyrazila z terapie. Pokrok žiadny a nie je vylúčené, že si o mne myslí to isté. Možno sa teraz so sestrou na mne smejú. A možno by mi mohla pomôcť jedna šikovná vecička.
Dorazila som domov, kde moju prudkú zmenu nálady okamžite vycítila mama. Začala do mňa hustiť čosi, čo som absolútne nepočúvala. Keď skončila, respektíve keď som odišla do svojej izby, vrhla som sa na posteľ a ľahostajne si skontrolovala SMS-ky. Peter samozrejme nenapísal. Naposledy sa unúval pred dvomi týždňami, vraj je v práci a ako sa mám, ale očividne ani neočakával odpoveď. Nemusel. Nenávidím všetko a všetkých. A s ním sa chcem rozísť. Naozaj som mu svojho času povedala "áno"?
No fakt, prečo? Tou žiadosťou o ruku ma dostal? Asi. Okrem toho som doňho bola - nie, myslela som si, že som doňho bláznivo zaľúbená. Naivná hus. Objednali sme i snubný prsteň. Teraz som ho vytiahla zo zásuvky a znechutene naň hľadela. Príliš som ho nenosila. Ani akosi... nebolo prečo.
Bože. A to som sa chcela k nemu nasťahovať, aj som si spísala zoznam vecí. Kedysi kúpený kufor zatiaľ v rohu izby zapadával prachom.
Pretočila som prstienok. Na jednom z prekrížených ramien bol nápis "I love you". Chvíľu som si ho čítala stále dookola, potom som prsteň zlonila a pohodila na zem.
Z letargie ma prebralo až zaškrabotanie na dvere. Zľakla som sa, že je to (Katarína a ide ti kvôli sestre vynadať) mama, ale potom som si uvedomila, že je to ktorási mačka.
Rýchlo som vpustila dnu Marka. To je tak zlatý kocúr. Úžasná povaha. Kiežby takí boli i ľudia...
Zlomený prsteň som vrátila do škatuľky a opäť som sa pohrabala v stolíku. Úplne vzadu som mala jednorazové holiace strojčeky. Áno, o tie mi išlo.
Marcus sa zatiaľ upelešil na posteli a pozoroval ma tými uhrančivými očami. Kdesi som čítala, možno v Knihe džunglí, že zvieratá nevydržia dlho pozerať človeku do očí, pretože ten má rozum. Nesúhlasila som. I ony myslia, cítia, nenávidia aj milujú, a tak som pred pár dňami poslala Slobode zvierat 40 eur na chudáka týraného psa.
Rozlámala som strojčeky, povyťahovala z nich ostré žiletky a na ruke som si pohľadala miesto, kde som ešte nemala toľko jaziev. Snažila som sa nerozplakať, ale vnútri som cítila takú chladnú zlosť, že by sa mi to beztak nepodarilo. Nuž... tak či tak som sa potom rozplakala. Potom, ako som sa dorezala. Pretože, milé deti, aj to sú hraničiari.
Kocúr mi vrazil hlavou do brucha, nadskočil, natešene zavrtel chvostom a začal priasť.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Tuto Tuto | 9. listopadu 2015 v 16:37 | Reagovat

Keď si písala o tej sestre, tak ma napadlo, že častokrát tí málo významní ľudia sa najviacej "rozčapujú". Sestra tam rozhodne nie je na to, aby rozdávala svoje pseudopsychologické rady a doporúčania. Radšej nech pokračuje v prepočítavaní kariet a vybavovaniu objednávok na sedenie. Netráp sa takýmito záležitosťami, niekedy nechaj svoju citlivosť bokom a hoď aspoň trochu viny na druhých. Zdraví ľudia to robia podchvíľu.
Príklad: Ja som ale šmatlavý! kontra Ktorý blbec urobil taký krivý chodník!

2 Sonya Sonya | E-mail | 9. listopadu 2015 v 16:52 | Reagovat

"Príklad: Ja som ale šmatlavý! kontra Ktorý blbec urobil taký krivý chodník!"
:D:D:D Tak toto už hej!

No, ja som v podstate alibistka (chystám o tom aj článok) a rada hádžem vinu na druhých. Na druhú stranu si za všetko hovorím: Mea culpa. A keď to takto píšem, znie to strašne 0_o

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama