Hraničiarka, časť I.

6. listopadu 2015 v 18:58 | Sonya |  Knihy
Vzhľadom k tomu, že mi očividne nikdy nič nevyjde, môžem si dovoliť spraviť si radosť aspoň takto na blogu a nahodiť rukopis sem, čo na tom, že si ho možno nik neprečíta. Časti by mali pribúdať každé cca tri dni, a aspoň ma to nakopne písať ďalej, možno to je pravá príčina.
Tak či tak: Enjoy, náhodný návštevník.
Hraničná (emocionálne nestabilná) porucha osobnosti

Táto ťažká PO sa prejavuje najmä výraznými výkyvmi emócií, impulzívnosťou a chronickými pocitmi prázdnoty. "Hraničiari" sa ľahko zapletú do intenzívnych vzťahov, ale rovnako ľahko ich aj ukončujú, pričom to často vedie k citovej kríze. Paradoxne sa boja opustenia, skutočného či iba domnelého.

Ocitajú sa v situáciách, ktoré ich ohrozujú, napríklad v oblasti sexuality. Nemajú dokonca problém ublížiť sami sebe, pomerne časté je sebapoškodzovanie. Táto porucha dokáže i zabiť.

***

A presne týmto trpím ja.


Ciao. Volám sa Juhoslávia Západná a... Okej, tak znova.
Moje meno je Simona Virgo. No fakt, ako latinský názov znamenia Panny. Keďže mama sa vydala za cudzinca, nemusím sa hanbiť za to trápne -ová. To je však to najmenej, čo ma trápi.
Som hraničiarka. Alebo, inými slovami, mám emocionálne nestabilnú poruchu osobnosti, hraničný typ.
Nebudem vás zaťažovať psychiatrickými opismi. Stačí, keď vám ukážem túto diagnózu na mojom vlastnom živote. Kto tým trpí tiež, pochopí, kto sa v tomto celom nájde, takisto pochopí, a kto zatiaľ ničomu nerozumie, to možno poberie. Bola by som rada. Totiž psychiatrická diagnóza je to, čo máte, nie to, čo ste. Pamätajte si to.
Mám dvadsaťštyri rokov a emocionálne nestabilná som pravdepodobne od detstva. Už vtedy som sa správala veľmi, veľmi zvláštne. Okrem toho som aj diabetička závislá od podávania inzulínu.
Mám čierne vlasy niečo pod lopatky, tmavohnedé oči, 160 centimetrov a aktuálne len 45 kilogramov. Nosím okuliare, obľubujem perleťový lak na nechty a celé ruky i bok mám posiate jazvami. Menšia nehoda.
Jasne, jasne.
Milujem špagety, Laru Croft - hry, nie filmy -, oranžovú a žltú farbu, knihy, hudbu, umelecké písanie a svojho snúbenca. Vlastne čoskoro exsnúbenca. Preto ho dávam na koniec.
Neznášam pretvárku, keď niečo neurobíte len preto, aby ste vyzerali pred ostatnými tak, za koho vás pokladajú. Je to predsa váš život, nie? Ďalej rascovú polievku, voľne pustené psy, neslobodu a svojho čoskoro exsnúbenca. A najmä sama seba.
Bývam vo väčšom meste v rodinnom dome, spolu s mamou a tromi bratmi. Otec s nami nežije, rodičia sa rozviedli, keď som mala sedem. Takisto jeden z bratov sa už odsťahoval a zanechal po sebe tri mačky, ku ktorým po čase pribudli ešte dve. Okrem toho moja stará mama, žijúca na vidieku - nie, nenúťte ma hovoriť tomu dedina -, vlastní koňa menom Pegas. Originálne, ja viem.
Vlastne by som mohla byť celkom normálna. Ale vplyvom rozvodu, v podstate ťažkej choroby, akou rozkolísaná (!) cukrovka je, slnečných erupcií a buzerovania od najmladšieho brata sa mi pošahala osobnosť. Nechcem byť alibistka. Ale túto mizernú poruchu som si naozaj nevyprosila!
Čím však vraj oplývam, je inteligencia, zmysel pre humor, recesiu a sarkazmus a talent písať. Aspoň takto ma ohovárajú. No, a pochopiteľne prudkými zmenami nálad, čiernobielym videním sveta a depresiami. Cheers!
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama