Výpoveď jazvy

30. října 2015 v 18:22 | Sonya |  Moja tvorba
Som jazva.
Nachádzam sa na predlaktí Sonye Merchier a hoci môjmu egu sa to moc nepáči, som iba jedna z mnohých. Ale predsa len som v niečom iná, a nielen v tom, že som dostala exkluzívnu možnosť vypovedať svoj príbeh.
Skviem sa na ľavom zápästí. Dátum môjho narodenia je už dávno zabudnutý... hoci je možné, že som vznikla zhruba pred rokom. A mnohé roky potrvá, kým vyblednem - ak vôbec. Toto všetko nie je špeciálne - takých ako ja je tu veľmi veľa. Ale ja som ako prvá bola priečna, nie pozdĺžna!
Poznáte to - nazvime to dosť hlúpo - pravidlo? "Režte priečne, ak chcete, aby vás zachránili, pozdĺžne, ak sa chcete zabiť." Samozrejme, vzhľadom na žily.

Vznikla som z hlbokej sebanenávisti. Tá bola mojou matkou, mojím otcom je nôž. Možno vám to znie zvláštne, ale takto je to u mnohých z nás. Ach, presne si pamätám nesmelý dotyk noža s kožou (áno, spomínam si na chvíle tesne pred tým, ako som vznikla!), a potom vzplanula nenávisť. Ako keď prilejete oheň do ohňa.
Uhryznutie nožom. Ou. V prvej chvíli nič, pohyb bol prudký. Potom konečne bolesť. Páli to, sakra! Rizikový pôrod! Krv, toľko krvi. Rana je hlboká a podľa toho to aj vyzerá. Ruka plače.
Koncentrujú sa do mňa pocity autorky. Odpor, túžba po ublížení či po smrti, smútok, bolesť, únava, ale i zadosťučinenie a úľava. Potom strach.
Sekundy plynú a krv nepretržite vyteká. Nepomáha pritláčanie vreckovky ani... čo vlastne? Čo by Sonya robila, keby si zaťala do tepny?
Krvácam, respektíve môj predchodca krváca. A s tým odteká napätie i časť nenávisti. Škvarí sa vo mne myšlienka: "Tak ti treba, ty krava! Pokojne vykrvácaj."
Napokon to ustane, rana sa uzatvára. Postupne sa tvorím ja. Jazva. Memento mori. Vystúpená, červená, na dĺžku mám však ledva centimeter. Koľko to bolo do hĺbky? Ktovie.
Zostávam. Ľudia na mňa hľadia, zvyčajne s odporom, posmechom a odsúdením. Snažím sa nebrať si to osobne, nepripúšťať si to k... srdcu? Avšak predsa len to bolí. Hľadám niekoho, kto by ma nie priamo pochopil, ale aspoň nesúdil. Nechcem veľa, alebo hej?
Ľudia sa pýtajú, prečo tam som. Žiadajú i vyhrážajú sa, aby moji druhovia nepribúdali. Keď sa však poobzerám, vidím mnoho ďalších jaziev, teraz už i rovnakých a dokonca tiež dlhších, než som ja. Som z toho smutná. Nie je to bežné, aspoň myslím, že u vás ľudí nie, ale chcela by som byť sama. Ojedinelá. Jediná. Nie kvôli sebe, ale kvôli majiteľke ruky.
Som dvojsečná zbraň. Na jednu stranu som zachránila, na stranu druhú začnem byť zlá. Začnem prekážať. Teším sa na to. Snáď to bude znamenať, že s našou tvorbou je koniec. Som teda zvláštny tvor - ľutujem svoj vznik (áno, naozaj!), chcem byť sama... avšak pozor - neodsudzujem svoju stvoriteľku. Chápem, prečo to spravila. A možno by to mala vedieť, pretože cítim, že ľudia ináč nechápu. Nie som sama, ale som osamelá. To ma mrzí.

Som jazva. Memento. Výpoveď o vnútornom napätí a smútku. Som viac než to, čo je vidno. Som nemým volaním o pomoc a sama som formou pomoci.
Ja som Bolesť, Nenávisť či Hnev. Nie som Ľútosť, nie som Samopaš, nie som Frajerstvo.
No tak, vnímate ma? Počujete, čo vravím? V živote nie je len radosť a okej, nie každý sa s tým vie úplne vysporiadať. Len sa na mňa pozrite. Pochopte ma, prosím. Pozrite cezo mňa.


Nikto nikdy nepochopí. Každý uvidí len to, že - som JAZVA.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Tessa Error Tessa Error | E-mail | Web | 30. října 2015 v 18:55 | Reagovat

Je mi ľúto, že sa režeš. Kedysi som to nechápala. Prešla som si akurát tak anorexiou (trochu bulímiou) ale to bolo všetko. Pred pár dňami som sa prvý raz porezala. Priečne. A strašne to ľutujem. Je to akoby sa tým vo mne prelomila nejaká zábrana, ktorá mi zakazovala si až tak ubližovať. Bojím sa, že to so mnou pôjde dolu vodou. Je to na zápestí a hocikto to môže uvidieť. Pošlú ma na psychiatriu a ja nenávidím psychológov. A najväčšia sranda je, že som to urobila kvôli mojej mame. Povedala mi pár hrozných vecí. A ja si tie veci beriem príliš k srdcu. Vtedy som sa ani nie že nenávidela, len už dlho som predtým rozmýšľala o rezaní sa, a jednoducho sa to vo mne vtedy zlomilo. Mala som pocit, že iba to ma ukľudní. Ukľudnilo :(

2 Sonya Sonya | E-mail | 30. října 2015 v 19:37 | Reagovat

Je práveže zradné, ako to na chvíľu upokojí, ale potom to bude strašne mrzieť, aj keby sa za to človek nehanbil. Ale bude si hovoriť, kiežby nespravil vtedy ten prvý rez, keby s tým nikdy nezačal. Dostáva sa z toho ťažko, i keď asi ako u koho, u niekoho to môže po kratšom čase spontánne odoznieť, nazdávam sa. Mrzí ma, že si to urobila a veľmi ti želám, aby to bolo aj naposledy.
Škoda, že nenávidíš psychológov, vedia predsa efektívne pomôcť, i keď občas sklamú, to je pravda. Ale keď nie jednému, treba dať šancu druhému. Nepouvažuješ nad tým?

3 Tuto Tuto | 30. října 2015 v 21:44 | Reagovat

Niekedy dávno boli jazvy prejavom bojovníka, niekedy si ich spôsobovali aj sami. Doba sa však zmenila a tam kde sú jazvy na tele je aj duševná bolesť. Nerežte sa "dievčatá". Ste iste mladé a krásne, nedávajte sa na cestu predpotopných bojovníkov, lebo váš boj nie je s nepriateľom ani divokými zvieratami. Je to duševný boj a ja verím, že ak budete veľmi chcieť budete úspešné v svojom snažení.

4 Sonya Sonya | E-mail | 30. října 2015 v 21:49 | Reagovat

No jo.. Duševný boj, ťažká to vec. Ale i ja verím, že nejak sa víťaziť dá.
Lenže ako...?

5 Tuto Tuto | 30. října 2015 v 22:31 | Reagovat

Ahoj Sonya. Na začiatok by som si prakticky neustále zamestnával myseľ aj telo: knihy, časopisy šport, nové koníčky, pomoc blízkym, costplay, TR a iné hry, učenie sa (jazyky, neznámy obor), pozeranie filmov - seriálov, domácnosť, varenie podľa Netu, písanie na blogu... Najlepšie to dať do zošia a odškrkávať čo si už porobila pre dnešok. Skús, mne niečo obdobné pomáha. Tuto

6 Sonya Sonya | E-mail | 31. října 2015 v 8:49 | Reagovat

"Akožepovinnosti", huh? Svojho času v PL to odo mňa chcela moja lekárka, nech si doporobna rozvrhnem deň, čo mi vydržalo deň. Ach... Postupne mi došlo, že aspoň večer, keď ma kvárili depresie a úzkosti, sa fakt musím zamestnať. A tak prišli seriály (kdesi sa tu povaľuje recenzia na Wayward Pines), včera som rozpozerala prvú časť Pána prsteňov, hihi, mám resty :D Blog už je klasikou, cosplay jaksi zanedbávam :(, už ani nehovoriac o gameplayoch. Prepáč, musím opäť "chytiť slinu", TR3 by som rada dokončila.
Etc., etc. Ďakujem Ti teda za radu, fakt sa musím inšpirovať, idem pohľadať zošit :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama