Priťahujem zvláštne typy mužov (i žien)

19. října 2015 v 11:09 | Sonya |  O mne
Skôr, než začnete uvažovať nad názvom, vysvetlím vám dve veci: a) Ide o tematiku vzťahov; b) Zátvorka znamená, že som bisexuálka. Toľko k môjmu coming-outu.

Väčšinu mojich drahých som stretla v psychiatrickej liečebni, prípadne tam niekedy boli. Vlastne to platí pre každý vzťah okrem jediného. Pravdepodobne to súvisí aj s tým, že po PL lietam každú chvíľu a výhodou toho je, že tam človek stretne veľmi zaujímavých ľudí. A občas mu to proste nedá a dá sa tam s niekým dokopy.

Ale aby som na to šla najprv všeobecne. Asi polovica vzťahov, ako budem tých chudákov nazývať, trpela sebapoškodzovaním, ba možno aj viac. Keď si tak tie vzťahy porátam... štyria muži, z toho dvaja sa dajú reálnymi vzťahmi nazvať len ťažko, ale dajme tomu, že ich zarátam. Dve ženy, z toho s jednou to vydržalo asi dva mesiace, ale dajme tomu, že ju vzťahom nazvem tiež. Celkovo mi najdlhší vydržal rok (bez dvoch týždňov), čo nie je nič moc, ale vzhľadom k tomu, aká som, sa to dá nazvať väčším úspechom.

Zvláštne typy...
Ako vravím, trpeli SP, buď sa pokúšali odpraviť, alebo sa rezali (čo ja robím po krachu prvého vzťahu tiež, nemám problém priznať to najmä preto, že na mojom cosplay blogu sú posledné fotky zamerané skôr na jazvy než na mňa, fotograf bol z nich hotový).
Ďalej, boli klamári. Niektorí, jeden či dvaja, patologickí. Ďalším šlo len o sex. Jednému nešlo vôbec o nič (ale dostala som od neho prvý bozk, no kto by sa nenamotal?!). Asi k trom som sa chcela nasťahovať, pričom si teraz uvedomujem, že spraviť to, a zničím si život. S jedným som bola zasnúbená, a teraz si uvedomujem, že spraviť to - vydať sa -, a odpravím sa.
Žiadny z nich však vďakabohu nebol násilník, čo mám asi šťastie. Keď však s kýmkoľvek chodím, stáva sa zo mňa kôpka nešťastia, čo si ale neuvedomujem, upozornilo ma na to až okolie. Je síce pravda, že s prvou ženou - nazvime ju Alexandra -, práve s ktorou mi to vydržalo rok, to bolo jedno z najlepších období v mojom živote... ale toť asi vše. Prvý vzťah s - nazvime ho Denis, s ktorým sa to vzťahom dá nazvať len ťažko, bol deštrukčný. No a s ďalším chlapom, ktorého nazveme Michal, to bolo pre zmenu toxické.
Alexandra bola najnormálnejší človek, s ktorým som chodila. Normálna žena... takmer. Ale ani ja nie som svätá a tak úplne okej, preto asi nemám čo hovoriť. Vďačím jej však za dosť veľa, vrátane poznania, že s typom ľudí ako ona už chodiť nechcem. A rovnako, dokonca ešte horšie je to s Michalom (ktorý ma požiadal o ruku!), a s jeho typmi by som už nechodila ani cez moju mŕtvolu.
Do Denisa som bola bláznivo zamilovaná, až to presahovalo hranice normálneho rozumu. A na to som i doplatila... Nuž, summa summarum, až príliš neskoro som zistila, že každý vzťah bol akýsi divný a väčšinou som urobila chybu. A aby som bola spravodlivá, platí to i naopak. Nie som svätá, ako som už písala: milujem a vzápätí nenávidím, manipulujem, dokonca vydieram. Teda vraj, s tým posledným nie som úplne stotožnená, ale mala by som si to poctivo priznať.

V štyroch prípadoch zo šiestich som poslala k čertu ja, čo ma teraz trochu udivuje, keď si to tak spätne premietam. Až toľko? Dva razy to bolo kvôli emocionálnej nestabilite, či už mojej, alebo tej druhej strany. Pochopila som, že by som ja zničila, prípadne by som bola zničená, pretože i táto labilita je patologická. Raz to bolo preto, že som si uvedomila, že dotyčný je jednoducho idiot, a rovnako to bolo i v poslednom prípade, keď bol navyše vzťah toxický (Michal).
Dvakrát som bola k čertu poslaná ja, vždy ma to riadne nalomilo, vlastne mi to vzalo kus zdravého rozumu. Viac nechcem chodiť s nikým, no je mi jasné, že občas sa ratio zatemní a zas budem v pr... vo vzťahu. Najlepšie ešte s dieťaťom. OMG. Len to nie. Ak mám byť úprimná, je mi trošku ľúto spolužiačok, ktoré otehotneli najlepšie ešte pred maturitou, či chvíľu po nej. Podľa mňa si zničili život, čo je len môj názor, na ktorý mám právo, takže poprosím haterov, aby sa zdržali hlúpych komentárov.

Ono sa vraví, že vrane k vrane sadá... A možno na tom niečo bude. Tvrdo úprimne: poväčšine som si našla psychicky narušených podivínov, no sama som duševne chorý cvok. Som. No a? Takých behá po svete viac, no nie každý má odvahu priznať si to. O tomto však tento článok tak úplne nepojednáva (hoci je to z neho viac než jasné). N'est-ce pas?
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Nancy Nancy | Web | 24. března 2016 v 20:03 | Reagovat

ta psychiatria znie z tvojho rozpravania ako celkom v pohode napad. asi si tam cez leto spravim vylet, myslim, ze by mi to tiez prospelo. ak nie, tak apson spoznam par zaujimavych ludi, ktori ma nebudu nudit k smrti.

2 Sonya Sonya | E-mail | Web | 25. března 2016 v 11:53 | Reagovat

[1]: Ver, že nebudú, človek tam spozná všeličo a všelijaké prípady. A v lete? Dohodneme sa potom, to by sme sa tam mali stretnúť :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama