Nemám kamarátov - a je to moja vina

22. října 2015 v 19:18 | Sonya |  O mne
Mať kamarátov je dobrá vec. Mať psychologičku je tiež dobré, ale budem si musieť vsugerovať, že je to lepšie. Kamarátov totiž už nemám.

Nikdy som nebola extra obľúbená, možno je to tým, že som vždy rada vybočovala z radu, či tým, že som diabetička, nosím okuliare, etc., a decká rady šikanujú za všetko. Že na základnej škole, no dobre, cez to sa dá preniesť. Pamätám si, že raz musela moja mama prísť do triedy a urobiť poriadok s jednou babou, ktorá mi robila zle. To však bolo na prvom stupni ZŠ, no pravá šikana začala v poslednom, maturitnom ročníku na gymnáziu (!).

Od škôlky až po vysokú mi bol najlepším kamarátom jeden chalan, volajme ho Tomáš. Zažila som s ním toľko vecí, že na ich vypísanie by som potrebovala mnoho riadkov. Vždy bol medzi nami čisto priateľský vzťah (takže áno, také niečo je možné). Hrávali sme sa s loptou, založili si súkromný klub, súťažili v disciplínach vlastnej olympiády. Neskôr sme chodili na výlety, cestovali spolu do školy, sedeli spolu v lavici. A veľa iného... Tomáš ostane v mojom srdci navždy.

Na základnej a strednej sa mi stali veľmi dobrými priateľkami dve dievčatá, nazvime ich Lucia a Simona. Chodili sme spolu na pizzu, kafe, zdôverovali sa jedna druhej o vzťahoch a iných, aj podstatnejších veciach. Lucia mi bola vždy bližšia, napokon, aj sme sa poznali dlhšie, ale napokon som zistila, že také priateľstvo ako medzi ňou a Simonou si nikdy nevytvorím. Pravdepodobne som pre ne často bola len zbytočnou príťažou.

Pokiaľ ide o spomínanú šikanu, v skratke išlo o to, že som odmietla ísť na stužkovú a na Facebooku som sa veľmi nelichotivo vyjadrovala nielen o nej, ale aj o triednej a vedení školy. Vedenie sa mi za to vyhrážalo podaním trestného oznámenia, spolužiaci ma začali "buzerovať". Pri návrhu, aby sme vyzbierané peniaze - ku ktorým som ja do poslednej chvíle neprispela ani centom, a urobila som dobre - investovali napríklad do cesty do zahraničia, čo by naozaj bolo zážitkom na celý život, sa na mňa zosypala vyše polovica triedy. A že aká som blbá, vymýšľam len hlúposti, a ako sa vôbec opovažujem otvoriť si ústa? Triedna sa tomu celému len s úsmevom prizerala.

A nečinne sa prizerala i tomu, keď ma začali šikanovať za pichanie si inzulínu i za to, že som v tom čase začala (len náhoda?) so sebapoškodzovaním. Odrazu im začala prekážať 6-mm ihlička, bolo im z mojej choroby na vracanie, útočili na mňa na FB. Keďže však, ako ste sa dozvedeli v tomto článku, na názory stáda zvysoka kašlem a len ma povzbudzujú v pokračovaní v činnosti, veselo som si pichala inzulín pred celou triedou i naďalej.

Niet divu, že za SP ma odsudzovala celá škola, rovnako tak za cosplay. Hlupáci si mysleli, že sa režem kvôli tomu, aby som bola zaujímavá a že chcem iba vzbudiť pozornosť. Ich mienka ma nezaujímala a ku školskému psychológovi som začala chodiť čisto kvôli negatívam SP. Podvedome však vo mne všetko hlodalo, začala som kolabovať, musela som si na cca dva týždne vybaviť "PN" a práve udalostiam maturitného ročníka pripisujem vznik bipolárnej poruchy, v staršej terminológii mániodepresie.

Plynulým prechodom na vysokú školu sa všetko upokojilo, možno to bolo aj tým, že zo zdravotných dôvodov som tam príliš nechodila. Keď som tam aj bola, najmä na latinčine, kolegov som si príliš nevšímala, boli pre mňa cudzí.
Keď som bola udalosťami donútená z univerzity odísť, opäť mi zvýšilo len tých pár priateľov z predošlých škôl. V roku 2012 som sa dostala prvý raz na psychiatriu, to som ešte na výšku chodila. Nik sa o mňa nezaujímal, na jednu stranu to bolo i devízou, na stranu druhú ma to mrzelo, že mi za celých tých päť týždňov nik nezavolal, a už vôbec sa neunúval ktokoľvek z tých "starých kamošov" prísť.

Svojho času som mala mnoho kamarátov i z Čiech, zo dva razy sem prišli na stanovačku. Najprv s jednou dievčinou, potom s chalanom som viedla hodinové dialógy na ICQ, posielali sme si materiály, tvorbu, hudbu. Postupom času však utíchlo i to.

Na FB mám 150 "priateľov", z ktorých som väčšinu nikdy nevidela a ani neuvidím, sú z celého sveta. Viac ma však mrzí, že i tí, ktorí sa mi pravidelne ozývali, odišli, o tých reálnych ani nehovoriac. Nikdy sa mi neozvali do liečebne, že by prišli, to ani náhodou, zrejme sa za mňa hanbia. Naposledy som si šla sadnúť von v auguste s Luciou a Simonou a toť vše. Inak chodím von sama, diskotéky ma nikdy nezaujímali, teda som nemala v minulosti ani šancu nahrabať takýchto nejakých "priateľov" - ktorí by ma beztak pri prvej príležitosti okašlali. Tí "skvelí a najlepší" ma okašlali pri druhej či tretej.

Stalo sa tak či už kvôli mojim dušeným poruchám, štúdiu (resp. môjmu neštúdiu, oni sú už úplne inde), rodinám, ktoré si pozakladali. A všetky tie vzťahy sú preč...

A teraz k časti "je to moja vina".
JE. Ako hraničiarka (človek s hraničnou poruchou osobnosti) ľudí od seba odháňam, avšak bez toho, aby som to reálne chcela. Kto nie je psychológ, to nepozná, avšak myslela som si, že tí reálni priatelia to vydržia. Očividne nie. Som si vedomá toho, že najviac za to môže moja chorá psychika. Odkedy som ochorela (datujem to od 4.8.2010, keď som sa prvý raz porezala), opúšťali ma. Česi už viac neprišli a ani neprídu. Tomáša som si vyhodila z priateľov i zo života, keď odišiel na intrák... alebo... ani neviem, kam vlastne odišiel, možno sa odsťahoval. Vôbec nič o ňom neviem. Jednu bývalú spolužiačku, s ktorou sme si síce neboli veľmi blízke, avšak keď niečo potrebovala, bola som jej dobrá, som vyhodila z priateľov, keď som zistila, že napriek tomu, že pri téme stužková sa ma zastala, trápne udržiava na FB kontakty s triednou. Lucia so Simonou sa mi odcudzili, pretože som pochopila, že, ako som už písala, ich vzťah nerovná sa náš vzťah. Kamarátkou mi ostala aj bývalka Alexandra, no len nedávno som ju absolútne definitívne poslala preč. Nesúhlasí s tým, ale začala žiť život, do ktorého ja viac nepatrím.
Takže ľudí odháňam a odháňam... A občas uvažujem, či mi to nie je aj tak trochu jedno. Avšak keď teraz pozerám, aký dlhý článok som o tom vyplodila, zrejme nie.

Ako som dnes napísala na blog Kolky k téme Život je fér: "Nesúhlasím s tým. Vychytala som hafo psychických chorôb, už ani nehovoriac o fyzických. No dobre. Asi to tak má byť. Ale že ma kvôli tomu opustili všetci kamaráti, mi fér nepripadá. Obrátila by som sa im ja chrbtom, i keby sa v dôsledku choroby správali divne? Nie, lebo ich mám rada. Oni mňa však očividne nie." Takže ma hrozne mrzí, že si za to predsa len môžem asi len tak napoly. Okej, správam sa divne, no spolovice som to ja, spolovice moje poruchy. A za tie ja nemôžem.

Záverom len toľko, že som nedávno našla aspoň virtuálnych priateľov na jednom fóre, ktoré je veľmi, veľmi fajn. Nie som tam dlho, no atmosféra je tam taká dobrá, že si dovolím pokladať ich za kamarátov. Vďaka vám, že ste.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Nancy Nancy | Web | 25. března 2016 v 1:08 | Reagovat

nesmies sa stale odvolavat na psychicke poruchy. viem ze za to nemozes, ale musis sa aspon snazit. zivot bez kamosov sa sice zvladnut da, ale je o dost smutnejsi ako ten s kamosmi.
a trebars si len nenasla spravnych ludi, ktori by ta chapali.

2 Andréé=) Andréé=) | Web | 18. května 2016 v 18:59 | Reagovat

Ja som mala rovnaké problémy ako ty, tiež som nešla na stužkovú, šikanovali ma na ZŠ kvôli váhe a kvôli tomu, že som sa s nikým nechcela baviť, pretože som kamarástvo považovala za niečo bezvýznamné, nemala som žiadnych kamarátov, nikdy, lebo som sa s nimi nemala o čom baviť, a nemám ani doteraz, mám 20 rokov, ani ma to netrápi. Na strednej ma až neskôr šikanovali, keď po pol roku zistili, že sa s nikým nerozprávam, chceli ma zapojiť do svojich aktivít - chodenie na chatu, pitie, možno sex, ale nebavila som sa s nimi, až do 4. ročníka, v druhom ročníku na SŠ prišla mama narobiť poriadok, lebo aj triedna bola bláznivá, brala ma za podivínku, že sa divne obliekam, možno, že som tučná a s nikým sa nebavím, potrebovala som pokoj, a tak od 2. ročníka na sš gymnáziu až do 4. ročníka ku mne detská ani neprehovorili, sem - tam ma provokovali a ja som radšej ostávala na záchode cez prestávky, ale nepodarilo sa im mňa nikdy zmeniť.
Tak aj ty, kvôli nikomu sa nemeň a ostaň sama sebou, ver, že sa nájde nejaký človek, ktorý ťa pochopí a bude sa k tebe dobre správať :)

3 Andréé=) Andréé=) | E-mail | Web | 18. května 2016 v 19:01 | Reagovat

ak chceš mi napíš email, máme spoločnú tému :) na rozprávanie.

4 Sonya Sonya | E-mail | Web | 21. května 2016 v 13:31 | Reagovat

[2]: Decká vedia byť riadne svine. A učitelia tiež. Možno si len niečo kompenzujú.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama